Americká omša

Treba povedať, že tak ako na Slovensku tak aj v USA môže omša vyzerať rozdielne podľa farnosti, takže pre úplnosť porovnávam rímsko-katolícke omše v Trenčíne a v Mackinaw City v USA.Už samotný začiatok omše sa mi veľmi páči. Prihovorí sa rehoľná sestra, kde všetkých pozdraví, povie niečo o farnosti (Mackinaw City je zvláštne mesto, ale to vysvetlím niekedy inokedy) a ukončí svoju reč s tým, že sa máme zoznámiť s najbližšími susedmi. Takže všetci si podajú ruky a povedia odkiaľ sú.
Pokračovanie je takmer identické, za zmienku snáď stojí iba to, že majú asi 30 sekundovú pauzy pred, medzi a po čítaniach a evanjeliom. Ďalšia vec, čo je celkom dobrá je, že sú k dispozícii knižky, ktoré obsahujú čítania. Možno je niečo také aj u nás, pretože s tým istým som sa stretol aj na omši v Anglicku. Pre tých, ktorí nevedia o čo ide, tak v tej knižke si nájdete 9.7.2006 a vidíte čítania, evanjelium, žalmy pre daný deň. Minimálne pre mňa to má veľký zmysel, keďže viac porozumiem z písaného slova.
Otče náš je spievaný s rozpaženými rukami (tak ako má kňaz) pričom sa držíte so susedom. Raz som bol v Bratislave na mládežníckej omši a tam sa podobne držali za ruky so susedmi avšak s rukami dole.
Znak pokoja sám o sebe hovorí, že omša v USA je braná viac voľnejšie. Manželia si dajú pusy, kamaráti sa objímu, dedkovia na diaľku si ukážu znak mieru (dva prsty) a neznámi ľudia si podajú iba klasicky ruky ako u nás všetci.
Sviatosť oltárna tak tu je najviac rozdielov. Začnem hneď od hostie a vína. Hostia je taká veľká, ktorú kňaz rozláme a neskôr dáva ľuďom a víno je červené. Ďalším rozdielom som si neni celkom istý, preto to berte s rezervou. Podľa môjho názoru otvoriť svätostánok u nás môže iba kňaz. Tu to robí hocikto z tých, čo rozdávajú prijímanie.
Prijímanie do rúk je bežný stav v celej západnej Európe, čiže v USA samozrejme taktiež. No azda najväčší rozdiel príde až teraz. Keď sa začalo prijímanie išiel snáď celý kostol okrem mňa. Tento stav som u nás nikdy nezažil a tak som si po omši odchytil jednu pani, aby som si objasnil ako to funguje. Zhodli sme sa na tom, že prijať sviatosť oltárnu môže človek iba vtedy, ak nemá ťažký hriech. Definícia smrteľného hriechu je však na Slovensku a v USA dosť odlišná. Pokiaľ som vraj nikoho nezabil a nič veľké neukradol, tak ťažký hriech nemám. Na otázku, či chodia aspoň každú nedeľu do kostola, som dostal odpoveď, že keď sa dá tak idú, keď nie tak nie. Takto to chápu Američania, keď sa bude dať hodím reč s kňazom, aby som mal informácie z prvej ruky.

Záver omše je už rovnaký ako u nás, iba po skončení omše ide kňaz cez kostol a stojí pri dverách, kde sa osobne rozlúči s veriacimi.

Iný kraj, iný mrav. Aj tak jediné, čo je dôležité je to, čo má človek vo svojom srdci.