Druhý krok na ceste k absolútnej nule

Milá Teri,   prepáč, že Ti nepíšem už dlhú dobu, ale v poslednom čase sa tu toho veľa nedeje.  O tomto Ti ale musím napísať. Včera večer, sladké nič nerobenie. Pohodlne upelešná v dekách prepínala som si to z jednej televíznej stanice na druhú a tretiu a tak ďalej, a tak dookola...až do chvíle, keď mi nabehla husia koža po celom tele, ako keď je v zime pod nulou a prebehujem zo sprchy po studených dlaždiciach do izby s naplno otvoreným radiátorom.   V okamihu som sa posadila a s oboma lakťami zapichnutými do stehien nôh skrížených v tureckom sede, zostala som zhypnotizovaná neuveriteľné 3minúty a 43 sekúnd.   Švihácky klavirista v štíhlom čiernom fraku usadený za klavírom značky Steinway, koncertná sála plná večerne naladených ľudí, dámy, páni, deti – mlčky. Všetci unášaní prekrásnou, neprekonateľnou skladbou od Johna Cagea. Ako Ti o tom píšem, behajú mi o5 po chrbte a po predlaktiach zimomriavky. Mňam.  Poznáš Johna Cagea? A počula si už jeho skladbu 3 ’44’’ ? Kolosálna.  A ešte niečo, kým sa hupsnem k rozčítanej „Essay on Silence“ od Elberta Hubbarda, čo si mi posielala minulé Vianoce.  Zahoď smútky, nič nie je! Vákuum je ako prázdna skrinka, z ktorej niekto vybral všetko, čo sa vybrať dalo. A to čo zostalo zďaleka nie je prázdnota, ale celý vesmír. Porozmýšľaj o tom.   Tvoja Kej