Priestor skenujem pohľadom: < Modrý vankúšik s bielymi prúžkami, na ňom žltá chlpatá dečka a pod ním vrstva pestrofarebných stránok reklamných novín >. Veľký prútený košík je už nachystaný, Lolka vyvenčená a malý – nič netušiaci. Je čas ísť do práce. Truľko sa u nás zabýval a vložil do nás svoju nezlomnú mačiatkovskú dôveru. Konečne sa uvoľnil a začal si užívať života. Vkladám kocúrika do košíka a ťažkým krokom vychádzam z bytu, zamykám a je mi doplaču. Také malé telíčko a také veľké prázdno, ktoré po ňom zostáva. Celý víkend sme strávili pozorovaním nášho nového spolubývajúceho. Ako sa zoznamuje s topánkami, nôžkami stolov a stoličiek, listami kvetov, s kobercom, ako si hľadá súkromie pre toaletné potreby, ako sa snaží pochopiť ku komu patrí ten hnedý ňufák, ktorý ho neustále ovoniava, postrkáva a spod ktorého sa biele zuby neúnavne pokúšajú ochutnávať jeho kožúšok na chrbte. „Dobrý deň, Mária. Kam ste sa vybrali?“ zdravím sa na zastávke sestričke Márii v sivých šatách a vzápätí vysvetľujem, že mačiatko som v sobotu našla na chodníku, že ho nesiem do práce, kde si ho odo mňa zoberie kolegyňa Kristi, že mi je smutno a že mám strach, lebo nový domov pre tuláčika leží rovno pri frekventovanej ceste. Mária sa usmieva, počúva, škrabká kocúrika poza uši a nastupujme do trolejbusu a Mária pridáva zopár veselo-smutných príbehov so zvieratkami zo svojho života.... a potom to prišlo. „Devenko, ty len nebuď smutna. Šicko budze dobre.“ Mária sa spiklenecky nakláňa ku mne a stíšeným hlasom pokračuje: „Ty še teraz vydaš a mamka zostane sama. Ty len kocurika nikdze nenoš, nechaj ho mamke a hneď jej budze veselše, keď pojdzeš z domu.“ Obrovský úsmev na tvári asi 60-70 ročnej ženy s nakrátko ostrihanými rovnými sivými vlasmi, ktorá ma pred rokmi rokúcimi učila náboženstvo. „Mamke zavolaj a povedz, že Mária odkazuje, že kocurika sebe treba zochabic.“ Tak teda dobre. Vystupujem z trolejbusu, mávam Márii, na najbližšej lavičke skladám košík so spinkajúcim najdúšikom, vyberám telefón, telefón svetielkuje a zvoní, niekto mi volá. „Už si v práci?“ pýta sa moja mama. Odpovedám, že ešte nie som a stručne jej pretlmočím Máriin odkaz a mama stručne reaguje: „Tak teda dobre, vraj to nie je zlý nápad“. : 0) S ľahkým srdcom som v to ráno Kristi v práci oznámila „zlú“ novinu a po práci som kocúrika priniesla domov. Od vtedy sa z kocúrika stal veľký Murko, mladík s červeným motýlikom, ktorý si nie je istý svojou druhovou orientáciou – občas sa pokúša štekať, ale nedarí sa. Občas cinká labkami na zväzok kľúčov, ktorý visí zo zámku a darí sa, mamka vstáva a berie ho spolu s Lolkou na vychádzku. Občas...
