Adela vie, že hoci má tie dni pred očami v kontúrach ostrejších ako slnečné lúče, ktoré sa jej zabodávajú do tváre, nie sú o nič hmatateľnejšie a ľudsky hrejivé, ako trblietavé roje prachu v lieviku popoludňajšieho svetla. Bezpečne ukrytá medzi krvavo červenými muškátmi premyslela a prespomínala ďalší deň s kolenami pod bradou na okennej doske.
Húževnatý mravec zdoláva prekážky dobiela vyťahaných chĺpkov na predlaktí, Adela fúkne a zoskočí z obloka, bosými nohami odťapká do kuchyne. V záplave omrviniek urobí jedným šmahom ostrov, na ktorý zloží obľúbenú šálku. Hneď ako odráta tri malé kopčeky kávy, doloží aj podšálku a kým zovrie voda, uhládza si vlasy zmotané do drdola na zátylku.
Je prekrásna, keď napína krivky nosa nad pieskovohnedou obručou na čiernej hladine dobrej horkej kávy. Vzápätí s neomylnou pravidelnosťou cinká striebornou lyžičkou na poplach. Proti rytmu príjemne všednej chvíle vzdorovito nadúva prsia, z celej sily vháňa do bránice ťažký horúci vzduch. V rozhodujúcom okamihu nerozhodne spustí napriamené ramená a zapálené srdce uhasí slza, nemý svedok prehratej bitky.
Uprostred popoludnia nad šálkou dobrej čiernej kávy Adela nasmrť unavená.
