„Pod jedným očkom má takú smiešnu čiernu škvrnku. Vyzerá ako monokel, ...a podobnú má aj na brade a má za sebou dve ťažké noci na ulici. Sám. Dva dni vrieskal na Zupkovej raz z kríkov, raz z druhej strany od cesty,“ ...nezabudla som Lucke rozpovedať najdúšikov zážitok s rozjarenými deťmi a... „takže sa to nedá. O.K., ...jasné, že chápem, ale ak by si o niekom vedela, tak mi daj určite vedieť. Ďakujem. Pá, pá, ...pa.“
Hneď ako sme prišli do bytu a pozmývali zaprášenú a farbou zašpinenú dlážku, pustili sme najdúšika na voľnobeh po našej budúcej spálni, zvyšok bytu ešte stále predstavoval riziko aj pre pohyb človeka. Bolo nám jasné, že práce na byte budú trvať dlhšie ako by sa nám páčilo. Kocúrikovi bolo jasné, že boj o život ešte neskončil.
Zatiaľ, čo som Peťovi zavesenému s prachovkou na starú čiernu skriňu referovala o prvom neúspechu a čo sme sa zhodli na tom, že Lucka je zodpovedný a otvorený človek, náš neveriaci Tomáško tvrdošijne zotrvával v postoji (posede) čestnej vojenskej stráže prezidentského paláca (svojho prezidentského kútika). Za celý čas, čo sa stal súčasťou nášho sobotňajšieho dopoludnia, oko nezažmúril, so vzpriamenými prednými labkami vždy pripravený zareagovať na možné nebezpečenstvo. To bola moja interpretácia. Mama s Peťom zastávali iný názor: malý Budha našiel záľubu v spánku s otvorenými očami, lebo je jednoducho besný.
Nebola som pripravená na toľko veselosti. Hlavou mi začali krúžiť rôzne starosti: napapané mačiatko s takým malým organizmom, s rovnako malým/krátkym obehom by už malo byť aspoň raz vycikané, vykakané. Bože, dúfam, že naozaj nemá nejakú závažnú chorobu. Možno to bude iba zápcha. Ale čo sa dáva mačiatkam, keď majú zápchu a v akých dávkach? A vôbec, besnota je vážna vec, znechutená z nevhodného zľahčovania situácie som sa rozhodla, že budem ďalej telefonovať ...
