Temný Herakleitos sa v tichosti usmieva spod oblúkov svojho temného obočia. Všetko je tak ako má byť. Nič nie je. Vždy keď sa pokúšam slovom zakresliť bytie, zatočí sa mi hlava, srdce začne vyskakovať a už si to cyklím sprava – zľava – zhora – okolo Mikuláša Kuzánskeho – okolo E = mc2
Ako správna diletantka uchýlila som sa pred dažďom poznania pod strechu asociácie, v ktorej veľmi účinne môžem naznačovať smer s prstom zapichnutým do hustej hmly. Nerobím to zámerne, v mojom prípade ide o spontánny jav, o kamaráta,
- ktorý ma sprevádza od základnej školy kde som si prvýkrát na hodinách fyziky poplakala nad neúspešnou odpoveďou, keď sa ma pani učiteľka Hubová pýtala, či je človek sediaci v autobuse vzhľadom na vonkajšie okolie v pokoji alebo v pohybe
- ktorý ma neopustil ani počas gymnaziálnych štúdií, kedy som si uveličená uvedomila skutočnosť, že priamka môže byť časťou kružnice a pokúšala som sa stráviť predstavu nekonečna, nekonečne veľkých a nekonečne malých vecí
A dnes? Dala som sa na blogovanie a teším sa na ďalšie cyklenie moje, Vaše, ...o všetkom alebo o ničom, veselo alebo smutne, všeobecne aj celkom osobne, ...
