Vždy som rád cestoval. Už ako malý chlapec som bol pri ceste našouoranžovou škodou 120 lplný zvedavosti, čo za miesto sa predo mnou vynorí po zdolaní najbližšiehovŕšku, či za najbližšou zákrutou. Cestovanie ma vzrušuje aj dnes, ale niektoréjeho formy slušne povedané, predsa len nemusím. Študujem v Banskej Bystrici. Vmeste s bohatou históriou, červenou súčasnosťou a neistou budúcnosťou. Vždy,keď toto mesto opúšťam a poberám sa domov na východ do Starej Ľubovne mojanálada sa mierne zhorší. Nie je to však kvôli tomu, že by mi za Bystricou bolonejako extra smutno, ako skôr kvôli skutočnosti, že na cestovanie musím použiťautobus.
Ono by na tom svojim spôsobom nebolo nič zvláštne. Veď je toštandardný dopravný prostriedok, celosvetovo hojne využívaný. Ale predsa je tu len jeden zádrhel.Študenti denného štúdia v Bystrici väčšinou končia svoj rozvrh vo štvrtok. Vtento deň si pravdepodobne všetci vodiči na linkách do Bardejova, či Prešovaberú silné prášky na ukľudnenie nervových pochodov a vedome sa pripravujú nasituácie, ktoré v srdci Slovenska pravidelne vznikajú. Už samotná stanica je napohľad deprimujúcim priestorom.Človeku celkom logicky príde na um skutočnosť, že ju v istom roku pánapostavili a odvtedy nechali tak...nech sa deje čo sa má. Ale späťk cestovaniu. Zažil som už rôzne situácie pri nástupe z tejtostanice. Asi najintenzívnejší zážitok pre mňa bol, keď som mal asi pred rokomzlomenú nohu a priskackal som k môjmu stanovišťu. Ľudia si masamozrejme všimli (až na pár jedincov, ktorí boli maximálne sústredení na ichboj o miesto). Vodič mi dal do kufra barle a ja som naskočil napalubu. Na moje počudovanie sa však nenašiel nik, kto by mi uvoľnil miesto. Taksom si to odstál až do Popradu, aby som následne unavený ako vôl doslova odpadolna voľné sedadlo. Slušný človek v tomto boji jednoducho nemá nárok.Nepomáhajú tú veci, že prídete pol hodinu skôr, ale pravidelný tréning ostrýchlaktí, bezohľadnosti a maximálneho sústredenia sa na vlastné ego. Kto jesviňa prežije, platí aj tu.
Neviem, či je tak zložité zaviesť predaj lístkov mimovodičov a miestenkovým spôsobom. Veď sedadlo je to na čo má každýcestujúci nárok. Ušetrilo by to prácu vodičom, ktorým z toho len pribúdajúšediny podporené vráskami. Ich neustále opakovanie: „Nevezmem Vás, kde sichcete nastúpiť? No povedzte kde?“, asi nebaví ani ich. Normálne to určite nieje. Chýba kooperácia vysokých škôl s autobusovými prepravcami. Informáciao počte študentov z toho ktorého kúta Slovenska v danom meste bysa autobusovým spoločnostiam možno hodila. Absolútne nezabezpečenie kapacít,a to nielen autobusových, ale aj ubytovacích, stravovacích, či študijnýchvedie k vzniku zbytočnýchpsychických problémov. Asi je čas venovať týmto veciam pozornosť skôr než sao miesto v autobuse doslova pobijeme.
