UTAH
Stojím so slzou v očiach na skalách hory, stojím tu
s chuťou adrenalínu z pádu, kde potok štrku steká
i s výhľadom, jak čiara horizontu je ďaleká,
na cestu áut medzi poľami, na míle asfaltu.
Pred ňou sa hrajú lúče s klasmi ovosu, pšenice
a vietor unáša ich vône, čo sú ním slabnúce.
A ďalej v symetriách nepresných rukami človeka,
v radoch plod s kvetom fialovým, sladká pre moje oči
tá sýta farba, včarí úsmev, jak do mysle vkročí.
Tam, tam v tom poli dieťa kľačí, modlitbu odrieka.
Vánok hudbou jej je. Hýb sa sťa vlny oceánu!
Hudba pre fialovú a jej choreografiu ladnú.
A ďalej breh rieky, čo sa leje stránim pomaly.
Trasie sa odraz slnka derúceho sa mračnami.
Škoda je, keď si vychutnávame tú krásu sami...
Symfóniou týchto hier aj kvapky klenotmi boli.
Lúče slnka bodajú nebo ako stĺpy zlata.
Táto dolina je zázrakom božskej ruky liata.
A ďalej breh, pole ďalšie, hora i za ňou ďalšia,
čo jej obrys rámom obrazu bol, bol horizontom,
za ktorý nevidno bolo, ďalej už nevidel som.
Tá slza hladiaca líce, to bola slza šťastia.
