Všetko sa to udialo pomerne rýchlo...aj keď som predtým počas vybavovania mojich pobytových víz nadávala na kuwajtskú byrokraciu a pomalosť, ohľadom zdravotnej starostlivosti to tentoraz jednoducho neplatilo...do dvoch týždňov po stanovení diagnózy ležal môj manžel na operačnom stole v kuwajtskej nemocnici Al Seef...
Americký kamarát, ktorý nás tam v deň operácie viezol a ktorý je tu už dlhšie, povedal, že dotyčná nemocnica patrí v Kuwajte k najlepším a že svojím štandardom dosahuje úroveň špičkových amerických pracovísk. Neviem posúdiť, v Amerike som nikdy nebola a ani sa tam nechystám, isté je, že nemocnica bola vybavená skvele a všetko fungovalo perfektne. Nechcem tu riešiť porovnávanie so slovenskými zdravotníckymi zariadeniami...to vôbec nie...spomeniem len jednu skutočnosť, ktorá bola pre mňa aj pre manžela mimoriadne dôležitá a tou bola absolútna samozrejmosť mojej prítomnosti tam...
Keď sme sa opatrne pri príjme opýtali, či môžem ostať s manželom, pani sa len široko usmiala a povedala „ Samozrejme...bude vás to stáť 20 KD... “ ( celý manželov pobyt plne hradila jeho poisťovňa). Suma, rovnajúca sa zhruba 60 euro, zahŕňala kompletnú stravu – a musím podotknúť, že vynikajúcu - a lôžko, ktoré mi večer pripravili z rozťahovacieho gauča v manželovej izbe. Dostala som titul „companion“. Celú dobu som bola pri ňom – samozrejme, okrem jeho pobytu na sále - ale ešte aj vtedy ma slúžiaci personál chodil informovať v štýle... „...ešte neskončili...“ alebo „... už skončili, všetko je OK...“ a nakoniec „... za chvíľu ho privezieme...“. Doktor – operatér ho prišiel pozieť popoludní po zákroku aj večer o deviatej a našiel si čas mi podrobne vysvetliť priebeh operácie aj možné riziká...dokonca mi nakreslil obrázok manželovej tváre, aby som lepšie pochopila, kade presne vedú jednotlivé nervy a ako sa snažil vyvarovať ich poškodeniu...
Manžel to všetko celé veľmi ťažko znáša...prakticky nikdy nebol chorý...pamätá si prepichovanie nosných dutín niekedy v prvej triede základnej školy, ale nikdy žiadna narkóza či nemocnica. Má ideálny tlak, ideálnu váhu, srdce ako zvon. Informácia o diagnostikovanom nádore na slinnej žľaze ho absolútne odrovnala. Náročná, vyše tri a pol hodinová operácia a silné lieky urobili svoje. Necíti sa dobre, nechutí mu jesť, je slabý a unavený...Moja prítomnosť bola a stále je pre neho neuveriteľlne dôležitá...
A tak som znovu zmenila povolanie...momentálne som ošetrovateľkou na plný úväzok...vyváram polievky a kašičky, sáčkujem lieky, kvapkám do oka, prelepujem obväzy...ale hlavne sedím pri ňom, držim ho za ruku a ubezpečujem ho, že ho ľúbim, že sa čoskoro uzdraví a že si môj „anglický pacient“ požije ešte veľa rokov...
