Pláže sú v Kuwajte všade...Kuwajt bol odjakživa morskou krajinou...prístavy boli strediskom obchodu, v dedinách na pobreží sa lovili ryby a hľadali perly...stále je tomu tak, aj keď v podstatne menšom rozsahu, keďže hlavným zdrojom príjmov v krajine je momentálne ropa...
More milujem a bolo pre mňa veľkým lákadlom...samozrejme, sú tu aj iné výhody oproti púštnemu Rijádu, ako napríklad to, že sa tu všetko nezatvára päť krát denne v čase modlitby a že my, ženy, tu nemusíme nosiť abáju – čierny plášť, povinný v Saudi. Aj keď abáje sa nosia aj tu...nosia ich hlavne bohaté Kuwajťanky ako istý znak honoru a príslušnosti k vyššej triede...aj keď nie obyčajne čisto čierne, ale väčšinou zaujímavo farebne kombinované alebo vyšívané...a veru, niektoré v nich naozaj idú aj do vody...
To, že sa ľudia kúpu oblečení, som už zažila nielen v Saudi, ale aj v ostatných krajinách Blízkeho Východu. Jednoducho, prístup k nahote alebo odhaleniu istých partií tela je tu úplne iný ako náš. Aj v Saudi bežne ženy liezli do mora v abájach...môj manžel to vždy komentoval ako nebezpečné...že keď sa abája namočí, je ťažká a môže dotyčnú stiahnúť do vody...asi mal pravdu...ale na druhej strane, oni sa v nich nekúpali v našom slova zmysle...neplávali....väčšina z nich ani plávať nevie...nielen Arabi, ale ani Indovia či Pakistánci...idú do vody tak maximálne po kolená a tam stoja, klebetia a robia si selfíčka...
V Kuwajte tomu nie je inak...boli sme tu na viacerých plážach a naozaj sú všetky o postávaní vo vode...dokonca ešte aj Filipínci sa kúpu výnimočne...a keď, tak tiež poväčšine oblečení...
Najbližšiu pláž máme cca päť minút od compoundu...volá sa „Masila beach“ a vstup tam je iba pre rodiny a stojí jeden kuwajtský dinár na deň. Na obrovskom trávnatom priestore tu cez víkend piknikuje hádam aj tisíc ľudí...jednoduché prenosné grily sú všade a vôňa pečeného mäsa sa omamne šíri priestorom...na samotnej pieskovej pláži je ľudí pomenej...posedávajú na plastových stoličkách pod slnečníkmi...zopár ich stojí vo vode...voda je tu dlho plytká, keď si chce manžel zaplávať, musí ísť veľmi ďaleko...kúsok odo mňa je rodina...pani má oblečené slušivé burkini...decentné, čiernobiele...kúsok od nej sa v plytkej vode opaľujú dve slečny v bikinách...keď vleziem do vody aj ja – zatiaľ jediná na celej pláži v celých plavkách - skúšam sa im prihovoriť...podľa prízvuku sú Rusky alebo Ukrajinky...nie sú veľmi zdielne a tak sa snažím dostať do hlbšej vody a tiež si aspoň trochu zaplávať. Z vody pozorujem ďalšie skupinky...indická rodinka...ženy sú v tradičných šatách...muži v nohaviciach...stoja vo vode...vedľa je dievča v zaujímavej abáji...má ju mokrú po kolená...všetci sú mokrí a všetci sa tvária, že im to absolútne nevadí...rozmýšľam, že načo teda boli vymyslené plavky, keď sa v nich skoro nikto nekúpe?!
Je mi jasné, že aj napriek viacročnému pobytu na Blízkom Východe nedokážem zmeniť svoje myslenie...stále mám pocit, že veci sa majú používať na to, na čo sú určené...čiže šaty na nosenie a plavky na kúpanie...ale vyzerá to, že tu s touto logikou zjavne nepochodím...čo už...hlavne, že nikto nerieši, že ja sa kúpem v plavkách a je to tu legálne...nie ako v Saudi, kde som tým kedysi spôsobila domácim šok a manželovi hrozbu väzenia...ale o tom zase až niekedy nabudúce...
