Na Mayovkách som vyrastala...aj keď som bola dievča...patrila som totižto k tým šťastnejším z nás, ktorí dostali brata priamo a nemuseli kvôli tomu vycediť ani kvapku krvi. Moja vôbec prvá spomienka na detstvo je dokonca práve o tom, ako môj starší brat krvácal kvôli mne. Ocko bol vtedy farárom v Plavých Vozokanoch, malej dedinke pri maďarských hraniciach. Naša fara susedila so škôlkou, ktorá bola v budove bývalej evanjelickej školy a delila nás iba záhrada, v plote ktorej však nebola bránička a tak sa muselo chodiť okolo po chodníku popri hlavnej ceste. Aj keď áut v tých rokoch bolo rozhodne pomenej ako dnes, keď som sa bratovi vytrhla a bežala domov, v snahe ochrániť ma pred možným nebezpečenstvom, sa rozbehol za mnou. Už vtedy silne krátkozraký a trochu neohrabaný sa potkol a spadol rovno na rozbité dno pivovej fľaše...ostrý črep sa mu zabodol do kolena a z rany sa vyvalilo množstvo krvi. Nie, neodpadla som, ale vydesila som sa veľmi...naša mamička, povolaním zdravotná sestra, ranu pohotovo ošetrila, ale brat sa nevyhol šitiu a celý život mal na kolene jazvu ako pamiatku na moju neposlušnosť...
Mimovoľne som si spomenula na túto príhodu, keď som minulú nedeľu sedela pri jeho lôžku v dolnokubínskej nemocnici...ruky mal čierne a dopichané od infúzií a odberov krvi, oči zatvorené, ale vnímal a rozoznal, že som to ja...bol prikrytý tenkou plachtou a keď sa v návale bolesti vztýčil na posteli, plachta sa zošuchla a ja som videla znovu tú jazvu, ktorú si niekedy pred šesťdesiatimi rokmi urobil kvôli mne...Rozplakala som sa a nebola som k utíšeniu, uvedomiac si, že už nikdy nikto na svete takúto vec kvôli mne neurobí...že brat je iba jeden...že spoločnú krv, ktorá prúdila v našich žilách, nemá nikto iný. Keď potom v pondelok odišiel „do večných lovíšť“, doľahla na mňa nevypovedateľná osamelosť. Keby to bolo možné, tak by som vycedila aj poslednú kvapku svojej krvi len za to, aby tu ešte so mnou mohol byť..."Bratře..."
