Obyčajne píšem o svojich vlastných zážitkoch...mám ich celkom dosť. Dnes urobím výnimku...podelím sa s vami o zážitky mojej najlepšej priateľky, ktorá sa minulý týždeň vrátila zo zájazdu v Turecku, organizovaného českou cestovnou kanceláriou NIKAL, sídliacou v Znojme. Keď sa konečne trochu spamätala a dostala k telefónu, vychrlila na mňa takú znôšku negatívnych informácii, že som sa o ne jednoducho musela podeliť...
Zájazd dostala ako darček od dcéry k narodeninám a spolu s ďalšou svojou kamarátkou, taktiež amatérskou fotografkou, sa tešili na týždenný poznávací pobyt, ktorý zahŕňal Istanbul, Anatóliu, Cappadociu a ďalšie zaujímavé turecké lokality. V cene zájazdu bolo ubytovanie v minimálne štvorhviezdičkových hoteloch s raňajkami a wellness, letenky a transfery z letiska, doprava a vstupné na jednotlivé lokality v Turecku a sprievodca. Priznám sa, keď mi povedala cenu, trochu ma to zarazilo...bolo to za to všetko, čo cestovka sľubovala, podozrivo málo. Sama som bola v Turecku niekoľkokrát a vedela som, že Turci si naozaj nenechajú ujsť žiadnu príležitosť ošklbať turistov...Pamätala som si dobre, že keď sme aj my vždy spali v minimálne v štvorhviezdičkových hoteloch, aj tak sme bojovali s personálom, ktorý sa nám snažil nakukať, že dvojlôžková izba s rozkladacou posteľou je to isté ako trojlôžková, čo sme si objednali, alebo že sa práve teraz pokazilo GPS v aute, ktoré pre nás dodala požičovňa alebo že áno, že na webke sú lístky na kompu síce len za 100 tureckých lír, ale bohužiaľ, práve od dnes sú ceny vyššie... a podobné radosti. Ako sa bohužiaľ, neskôr ukázalo, mala som pravdu...
Zájazd totižto nebol ani až tak veľmi poznávací ako skôr nákupný, a aj keď účastníci trávili denne nekonečné hodiny v autobuse, sprievodkyňa zásadne odmietala zastaviť hocikde, kde bola možnosť akýchkoľvek pekných záberov, zato všetci museli povinne vystúpiť, keď sa zastavilo v rôznych obchodoch s tureckými kobercami a zlatom - logicky mi napadlo, že sprievodkyňa aj so svojím tureckým kolegom zjavne dostávali od majiteľov obchodov nejaké percentá zo zisku...V každom prípade ma táto informácia prekvapila...mala som pocit, že nákupné zájazdy do Turecka zažívali boom v deväťdesiatych rokoch, kedy sa odtiaľ nosili „kožáky“ a šušťákové súpravy...ale dnes?!
Ako sa neskôr ukázalo, ani hotely neboli na sľubovanej úrovni...V prvom bola zima a nešlo kúrenie ani teplá voda a privolaný údržbár len pobúchal hasákom po radiátore aj po bojleri a zahlásil „ Big problem, madam...“ a odišiel. A tak sa priateľka tri dni nesprchovala a mrzla. V ďalšom hoteli nielen že neexistoval žiaden wellness, ale ani bazén a celý hotel bol doslova zabalený v lešení, takže z okna bol výhľad maximálne tak na jutové plachty a more sa dalo len tušiť...V poslednom z hotelov ich dokonca ani neubytovali a museli ísť do ďalšieho, keďže už bolo mimo sezónu...Nuž áno, podobný problém nastal aj pri vstupe do niekoľkých atrakcií, ktoré už boli tiež zavreté...Ale sorry, však zájazdy mimo sezónu sa robia práve preto, aby sa mohlo zarábať aj vtedy, keď už nie je počasie na kúpanie a nie sú tam rodiny s deťmi...sú zamerané predovšetkým na jedincov, ktorí preferujú toto ročné obdobie, lebo nemajú radi teplo a chcú niečo vidieť...
Ďalším momentom, ktorý priateľku naštval, bolo tzv. zavádzanie. Sprievodkyňa totižto jej a samozrejme, aj ostatným účastníkom zájazdu, tvrdila, že nie je možné si priobjednať stravu v hoteli len tak, ako hosťom, ale že to musia urobiť cez ňu a pýtala za to okolo 25 euro. Pritom, keď to priateľka skúsila priamo v hotelovej reštaurácii, dostala obed za 15 euro a keď sa dostala do mesta, v tureckej reštike na rohu ju kompletný obed aj s pohárom vína a kávou vyšiel na necelých 10 euro...Vrcholom všetkého boli obálky s menom slovenskej sprievodkyne, tureckého sprievodcu a šoféra, ktoré kolovali v posledný deň pobytu autobusom a predstavte si, boli ľudia, ktorí do nich aj niečo dali...
Priateľka sa vrátila domov, cítiac sa podvedená, sklamaná a frustrovaná a oproti pôvodnej cene zájazdu ľahšia o neplánovite minutých niekoľko stovák euro...Tých pár pekných fotiek, ktorej sa jej nakoniec podarilo urobiť v deň, kedy jednoducho odmietla ísť autobusom hocikde inde a ostala si pozerať pamätihodnosti mesta, v ktorom práve boli, jej budú navždy pripomínať, že „sľubotechny“ stále existujú...
