Moja mama zomrela 26.februára 2020...prvýkrát tak tohto roku ju nemôžem potešiť kyticou či aspoň telefonátom alebo krásnou kartou, na ktorej kúpe som si vždy dala tak záležať, keď som bola v zahraničí...Doteraz nevieme presne, či nezomrela na koronavírus...v tom období sa všetko okolo nového víru v Európe iba začínalo riešiť a nikto celej súčasnej pandémii nevenoval dostatočnú pozornosť. Koniec koncov, prešlo niekoľko mesiacov a názory odborníkov sa stále líšia...
Mamička mala 86 rokov a množstvo diagnóz...brala spústu liekov na srdce, tlak, odvodňovanie, trávenie a ktovie čo ešte...dýchacie problémy boli u nej niečo normálne a bežné...bola už slabá a chodila málo...posledné dni ju zadúšalo a sťažovala si, že jej nedá dýchať...v stredu 19. februára som jej telefonovala a vinšovala k narodeninám a ona mi ďakovala za krásnu plastickú kartu „Happy Birthday, My dear Mum“, ktorú som jej poslala z Londýna...týždeň na to mi prišla smska od brata, že mamička odišla...oficiálna diagnóza bola zlyhanie dôležitých orgánov. Nikto z nás to neriešil...mala cirkevný pohreb v kostole, plnom ľudí, ktorí sa s ňou prišli rozlúčiť...urna s jej popolom stále čaká v banskoštiavnickom pohrebníctve na mňa, kým ju prídem uložiť na miestny cintorín k ockovi... Plánovala som to urobiť teraz cez Veľkú Noc...bohužiaľ, korona mi zabránila aj v tom. Anglicko momentálne predĺžilo „lockdown“ o ďalšie tri týždne...a ktovie, čo bude potom. V podstate mi je jedno, načo mamička zomrela...či na koronu alebo na vyčerpanosť organizmu...je pre mňa dôležité len to, že tu už nie je a že jej už nikdy nezavolám, nikdy ju neobjímem, nikdy nepoviem, ako veľmi ju ľúbim, začo všetko jej vďačím...
Včera popoludní som sedela na balkóne a vyšívala...zrazu som počula vyspevovanie „ chy – ta – la, chy – ta- la...“ Zdvihla som hlavu...černošské dievčatko od naproti poskakovalo na terase do rytmu, majúc v obidvoch rukách farebne nastrihané papieriky v štýle amerických roztlieskavačiek. Pochopila som, že to asi nespieva po slovensky, že je to len náhoda, že tie slabiky tvoria slovo v slovenčine. Vydržala tak vyše hodinu...urputne sa snažila zosynchronizovať pohyby rúk a nôh v rytme piesne...nevdojak mi pripomenula seba v jej veku, keď som sa učila skákať na švihadle. Aj keď som bola inak pohybovo šikovná, toto mi jednoducho nešlo... mamička stála pri mne a povzbudzovala ma. „Neboj sa, dokážeš, skús to znova, áno, ešte raz...“ Nakoniec som sa to naučila, ale doteraz si to pamätám - jej povzbudzovanie aj svoju vôľu nevzdávať sa...
Keď som dostala správu o mamičkinom odchode, prvé, čo som si predstavila, bolo ako kráča k nebeskej bráne...Nie, nemusela klopať...brána už bola otvorená a čakal ju v nej nie Svätý Peter, ale samotný PánBoh a vľúdne ju privítal : „ Vitajte, pani Nosálová, len poďte smelo ďalej, určite ste unavená...viem, viem, máte za sebou dlhú a ťažkú cestu... nebojte sa, u mňa si odpočiniete...“ a vedie ju dnu, kde na bielom oblaku ako na pohodlnom gauči už sedí môj ocko. Objímu sa a pritúlia jeden k druhému...sú tu skoro štyri roky, čo sa nevideli. Vedľa na menšom obláčiku sedí môj manžel...má oblečené kraťasy a kyvoce nohami ako to robil vždy, keď sedel na prístavnom múre na Isle of Wight. Veselo mamičku pozdraví... už si rozumejú...kým žili, to bolo ťažšie...manžel nehovoril po slovensky, moji rodičia po anglicky...v nebi žiadne jazykové bariéry neexistujú...
A tak sedia spolu a pozerajú dole na zem a rozprávajú sa...
„Sonička dnes vyzerá nejaká ustarostená,“ povie ocko, ktorý vždy precízne registroval, keď som nebola šťastná...
„Nuž, áno, náš londýnsky byt stále nemá kupca a ktovie, kedy bude mať a či vôbec..“ pokrčí plecami manžel, pragmatický ako vždy...
„Hej, ale ona to zvládne, určite to zvládne...“ s neochvejnou istotou povie mamička...
Zvládnem, samozrejme, nič iné mi neostáva...našťastie som tiež matka a moji synovia tiež na mňa myslia, tak, ako ja na svoju mamu...Bohužiaľ, ale nemôžu ma objať a poďakovať sa mi osobne...delia nás kilometre a zavreté štátne hranice... Áno, Deň Matiek v čase korony je naozaj iný...
