Mne sa tohoto roku stal tento výnimočný prípad - želala som si od Ježiška, aby som mala pod stromčekom svoju knihu Deti z fary. A splnilo sa mi to dokonca skôr - moja tohoročná štvrtá kniha uzrela svetlo sveta práve dnes...
Tí, čo ma poznajú ako autorku kníh o tajomnej Saudskej Arábii či o exotickom Blízkom Východe vo všeobecnosti, budú asi sklamaní - v tejto knihe žiadnu exotiku nenádete...
Inak je kniha je presne o tom, o čom napovedá jej obal - je o deťoch, ktoré vyrastali na evanjelických farách v období socialistického Československa. Dokopy sa nás tam zišlo dvadsať, aj keď ja sama nerozprávam svoj príbeh, ale votkala som ho do otázok pre ostatné deti z fary, ktoré boli ochotné podeliť sa s čitateľmi o svoje životné osudy...
V knihe spomenuté najstaršie dieťa z fary sa narodilo počas bombových útokov druhej svetovej vojny, najmladšie v sedemdesiatych rokoch a patrí do generácie tzv. Husákových detí. Čo sa týka povolaní, zišla sa tam celkom pestrá zmes - divadelník, spisovateľky, architektka, matematici, riaditeľ kúpeľov, učiteľky a mnohé ďalšie - evanjelického farára a farárku, kráčajúcich v šľapajách svojich otcov, nevynímajúc...
Osudy, z ktorých každý by stál za osobitnú knihu, majú veľa spoločného - okrem iného fakt, že Pán Boh bol u nich doma braný ako člen rodiny. Bohužiaľ, spoločné boli aj problémy s prijímaním na stredné či vysoké školy, kde pri vyplňovaní prihlášok bol tzv. kádrový profil dôležitejší ako nadanie či inteligencia uchádzača a mať v kolónke "povolanie otca" evanjelický farár bolo výrazným mínusom. Mňa osobne najviac zaujali príbehy detí, ktorých otcovia farári boli odsúdení a uväznení ako nepriatelia štátu vo vykonštruovaných procesoch v päťdesiatych rokoch. Nevedela som doteraz prakticky nič o tom, kto všetko brúsil krištáľ vo Valdiciach - narodila som sa v roku 1961 a o istých veciach sa doma jednoducho nehovorilo. Moji rodičia to nepovažovali za rozumné, báli sa, žeby sme sa s bratom niekde preriekli - tajní boli vtedy všade a nikto nevedel, kto presne donáša a na koho. Bolo to obdobie paradoxov, keď na dedinách ľudia na jednej strane rozorávali medze a uverejňovali slogany "Povalače z kaváren do polí a továren" (obľúbené najmä v Česku), a na druhej strane chodili pod rúškom tmy za mojím ockom a prosili ho o tajný krst dieťaťa alebo o kresťanský pohreb svojho otca, aj keď ten ako zaslúžilý komunista do kostola nepáchol. Mám v živej pamäti ako ocko doma špekuloval, čo vlastne má o dotyčnom nad otvoreným hrobom povedať, keďže túto poslednú službu jednoducho nemohol odmietnúť...
Veru áno, pri tvorbe tejto knihy sa mi obnovili spomienky na mnoho momentov môjho detstva aj mladosti a musím povedať, že túto možnosť ohliadnúť sa za svojím doterajším životom som svojím spôsobom vnímala ako dar. Celkové spomalenie života pandémiou prinieslo so sebou aj obmedzenie cestovania a tak som mala čas trochu si "upratať" aj v sebe samej. Možnosť konfrontácie vlastných spomienok so spomienkami ďalších detí z fary bola unikátnou príležitosťou zistiť, že som stále členkou akejsi komunity, ktorú som nikdy predtým tak intenzivne nevnímala - i keď je pravdou, že v niektorých prípadoch išlo len o komunitu virtuálnu, že som sa s dotyčnými respondetmi osobne nestretla a komunikovala s nimi iba online prostredníctvom zaslaných fotografií a odpovedí na moje otázky. Uvedomenie si vzájomnej spolupatričnosti sa ako zlatá niť vinie celou knihou...
A tak ďakujem Ježiškovi za to, že mi doniesol ten najkrajší vianočný darček, aký som si mohla želať - knihu, ktorou som mohla vzdať hold mojim rodičom, ale aj všetkým ostatným rodinám evanjelických farárov, ktorých životy ešte nikdy neboli takýmto spôsobom zmapované, ale rozhodne si nezaslúžia, aby ostali zabudnuté...