Tí, čo čítajú moje blogy, vedia, že som začala blogovať po svojom príchode do Saudskej Arábie – veru áno, bolo to v máji 2011 a onedlho to bude už desať rokov. Snažila som sa vtedy priblížiť slovenskému čitateľovi, ktorý tam nemohol vycestovať, ako to tam naozaj vyzerá a ako žijeme v tejto konzervatívnej krajine my Slováci a samozrejme, aj ostatní cudzinci. Nekritizovala som, ale viac-menej komentovala všetku tú „inakosť“ okolo mňa. Podobne tomu bolo následne aj z Kuvajtu, z Libanonu či z Anglicka - aj keď tu som bola teda občas aj celkom kritická. Bola to ale mimoriadna situácia...manžel mi odchádzal pred očami a moje reakcie boli prirodzene ovplyvnené stresom, ktorý som prežívala. Ale aj vtedy som to brala tak, že som najprv skúšala pochopiť situácie, s ktorými som sa stretávala a až potom som si v blogoch – s dovolením – vypustila paru...
Od júla minulého roku, čo žijem v Brne, som nemala nejaký veľký dôvod na komentáre či dokonca kritiku alebo sťažnosti. Nesťažujem sa prakticky ani teraz – stále mám strechu nad hlavou (aj keď opäť už šedivou, keďže kaderníctva sú stále zavreté), mám čo jesť, mám internet a môžem tak komunikovať s rodinou a priateľmi na celom svete, stále môžem písať (práve som dokončila korektúry svojej ďalšej knihy, ktorá vyjde zhruba o mesiac) a stále sa môžem tešiť z vnúčat aspoň raz za týždeň. Až na nemožnosť cestovať, ktorá mi neuveriteľne chýba, a na nedostatok nových sociálnych kontaktov, ktoré som tu dúfala nájsť, si žijem vo svojej bubline relatívne pohodlne...
Napísať tento blog ma prinútili dnešné ranné správy na ČT24, ktoré ma vyslovene rozladili – obyčajne ich nepozerám a opäť asi ani dlho nebudem. Prvou správou boli zábery z pražskej tržnice, kde vláda prakticky zvečera do rána zrušila predaj. Množstvo čerstvého ovocia a zeleniny, ktoré predajcovia nachystali na víkend a ktoré zjavne nestihnú predať a budú ho musieť vyhodiť, bolo šokujúce - hlavne keď si uvedomíme, koľko ľudí žije aj tu na pokraji chudoby a veľa potravín si jednoducho nemôžu dovoliť. Samozrejme, predajcovia ich môžu narýchlo venovať nejakej charite, ale to nič nemení na situácii, že oni sami boli zúfalí. Takéto nariadenie totižto vôbec neočakávali, nikto ich dopredu neinformoval a tak im akurát vznikli ďalšie škody, ktoré len zvýšili ich predchádzajúce straty, ktoré musia riešiť prakticky už od jari minulého roku...
Ďalšie správy prinášali zábery z lyžiarskych stredísk v podstate po celom Česku. Vynikajúce snehové podmienky, ale nefungujúce vleky a lanovky a utrápení starostovia, vzdychajúci nad množstvom áut, blokujúcimi premávku v obciach, nad nemožnosťou regulovať lyžiarov, skialpinistov či sánkarov a v neposlednom rade aj nad problémami s vykonávaním takej základnej fyziologickej potreby ako je ísť na záchod - všetky reštaurácie aj horské chaty sú zavreté a oni jednoducho nemajú dostatok chemických záchodov. Brrr, úprimne povedané, ja by som sa do nejakého takého, kde sa za deň vystriedajú aj stovky ľudí a zjavne ich po každom použití nikto nedezinfikuje, asi bála vliezť...
Minulý týždeň mi písal môj nevlastný syn z Londýna. Má síce iba 26 rokov, ale má tzv. Crohnovu chorobu, a tak mi poslal fotku, ako je práve očkovaný Pfizer vakcínou. Hneď ďalšia správa bola „Už som zaočkovaný...kedy môžem prísť?“ Ostalo mi smutno...návštevu Česka a Slovenska mu sľubujem prakticky už od minulého leta. Chýbajú mu moji synovia, s ktorými sa majú veľmi radi a ešte nikdy sa nestalo, že by neboli spolu dlhšie ako rok – ešte aj kým sme žili v Saudi, tak sme to dávali obyčajne aj dvakrát do roka. Teraz sa videli naposledy naživo v júli 2019 na svadbe môjho mladšieho syna v Bratislave. Odvtedy mu len sľubujem, že snáď už bude lepšie, korona povolí, opatrenia sa zmiernia. Teraz som mu odpísala, že nech si nefandí, že podľa mňa to skôr ako na Veľkú Noc nebude. Ďalšou rannou správou totižto bolo, že Česká republika zatvára od dnes svoje hranice pre všetkých cudzincov s pár výnimkami pre pracujúcich, študentov či dopravu tovaru. A tak som si nie istá, či aj ten Veľkonočný termín nie je až príliš optimistický...
