Zvony zneli z Pútnickej baziliky Svätého Mikuláša, ktorá bola prakticky len pár metrov od reštaurácie. Zneli hlasno, mohutne, miestami som mala dojem, že priam burácajú. Nedalo sa pri nich rozprávať a tak sme len mlčky sedeli a počúvali, ponorení v myšlienkach. Ja som sa mimovoľne v spomienkach úplne samozrejme vrátila najprv do svojho detstva, a až neskôr som si zrazu spomenula na blog, ktorý som publikovala presne v tento deň 1.októbra, akurát v roku 2023. Áno, pamätáte si dobre, bol to prvý deň po posledných parlamentných voľbách a ja som blog nazvala Umieráčik za Slovensko. Keď som si ho teraz znovu prečítala, uvedomila som si, že vznikol zjavne v nejakej mojej vešteckej predtuche časov súčasných. Ako už samotný názov napovedá, nebol práve optimistický a väčšina diskusných príspevkov pod ním ma utešovala, že to nebude až také zlé, že sme prežili aj horšie časy a že táto vláda tu nebude večne. Dnes, po troch rokoch to vyzerá, že možno naozaj nie, ale mohutný zvuk zvonov ma opäť prinútil zamyslieť sa nad tým, čo nás čaká a komu to zvonia do hrobu...
Dnes ráno ma zobudili zvony z neďalekého kostola...zneli akosi inak ako po iné nedele...pripomínali mi umieráčik...
Za zvukov zvonov som vyrastala - ocko bol evanjelický farár a vždy sme obývali faru, ktorá bola súčasťou chrámového komplexu. Bol to pre mňa ten najprirodzenejší zvuk na svete a nielen každú nedeľu...obyčajne sa zvonilo aj podvečer, keď sa stmievalo - v literatúre sa tomuto zvoneniu hovorilo „na anjel Pána“. Keď som bola malá, kostolníci ma brávali so sebou a dovolili mi zvoniť hojdaním sa na hrubých lanách, ktoré rozhýbavali zvony...zvoniť pri pohreboch mi však nedovolili - to bolo tak trochu umenie a zvládali to len oni...
Keď som mala desať rokov, presťahovali sme sa do Párnice na Orave. Tu už bola vymoženosť v podobe elektricky ovládaných zvonov. V maličkej sakristii, ktorá bola spojnicou medzi farou a kostolom, na veľkej elektrickej rozvodnej skrini, boli tri biele bakelitové vypínače s názvami „Malý, Stredný, Veľký“. Obsluhoval ich poväčšine ocko, ale občas dovolil bratovi alebo mne, aby sme asistovali. Postup bol veľmi prepracovaný...najprv sa spustil malý zvon a keď už pravidelne znel, spustil sa stredný a na záver veľký a tak postupne sa aj vypínali. Hlahol zvonov znel dedinou každý deň presne o dvanástej na obed a tiež pri zotmení a samozrejme, v nedeľu, hodinu pred Službami Božími a potom na ich začiatok a koniec. Pohreby ale takisto odbavovali kostolníci...jeden bol vždy hore na veži a odtiaľ pozoroval, kedy sa pohrebný sprievod pohne z dvora a potom zneli zvony druhýkrát, keď na cintoríne spúšťali rakvu do jamy...vtedy zvonili len malý a stredný zvon...tak zvláštne, trochu žalostne...ako tie dnes...
Neskôr som na niekoľko rokov vymenila zvuk zvonov za ťahavé „Allah Akbar!“, ktoré som počúvala päťkrát denne skoro osem rokov. Človek si jednoducho zvykne a po pár mesiacoch mi to už nepripadalo zvláštne, aj keď som sa vždy tešila na zvuk zvonov počas dovoleniek. Pamätám si, ako raz taxikár v Bejrúte nevedel nájsť anglikánsky kostol, kde sme chceli ísť a zrazu sa ozval zvuk zvonov a my sme našli cestu. Alebo na dedinku na Srí Lanke, ktorá bola typickým príkladom ekumenického spolužitia - na jej začiatku stál katolícky kostol, z ktorého zneli zvony, v strede mešita, z ktorej znelo „Allah Akbar!“ a na kopci budhistický chrám, kde vládlo ticho...
Ticho zavládlo aj po tom dnešnom zvonení...mala som pocit, ako keby sa zastavil čas...pred vnútorným zrakom mi zrazu prebehol celý môj doterajší život a zostal vo mne pocit strachu - to zvonenie mi pripadalo ako umieráčik za Slovensko...
