Soboty môjho detstva sa neodmysliteľne spájali s rituálom, ktorý pravidelne v sobotu popoludní praktizoval môj ocko. Ako evanjelický farár sa prihováral svojím ovečkám každú nedeľu v čiernom luteráku, s bielymi naškrobenými tabličkami... pod luterákom bol čierny oblek a snehobiela košeľa...a spod dlhého luteráku bolo vždy vidno čierne vyleštené topánky. Čistil si ich vždy sám...všetky pomôcky mal v jednoduchej drevenej bedničke...ostrú kefu na odstránenie blata, mäkkú kefu na vyleštenie čierneho krému, ktorý bol v malej okrúhlej plechovej krabičke, mäkkú flanelovú handričku na záverečný „glanc“...Stál pri tom obyčajne na gánku alebo na schodoch a s vervou jemu vlastnou najprv očistil topánky od blata, potom ich natrel krémom, následne vykefoval kefou a preleštil handrou...až sa naozaj blyšťali...nejako som si vždy myslela, že si možno pri tom v duchu hovorí svoju nedeľnú kázeň...vyzeral vždy taký sústredený...podobný rituál sa opakoval aj inokedy...keď náhodou sa v dedine vyskytol sobáš, krst alebo pohreb...jeho topánky vždy signalizovali, že pán farár je poriadny a precízny...a taký aj naozaj bol...
Včera popoludní som sedela na terase nášho apartmánu v Rijáde a čistila som svoje a manželove čierne topánky. Boli veľmi špinavé a zablatené. V noci sme sa vrátili zo Slovensku, z pohrebu môjho ocka...V Banskej Štiavnici pršalo...dokonca pri poslednej rozlúčke na cintoríne aj poletoval sneh...všade bolo plno blata... nečudo, že naše topánky boli špinavé...jednoducho som ich také nemohla odložiť...a tak som z kuchynkej linky vytiahla krabicu od topánok, v ktorej máme my naše čistiace vybavenie...pomaly, precízne, som najprv očistila topánky od blata, potom ich natrela čiernym krémom – aj keď nie kefkou z krabičky, ale krémom s malou špongiou na konci - a na záver ich preleštila handričkou až sa žiarivo ligotali na slnku...celú dobu som myslela na svojho otca... a na to, čomu všetkému ma naučil...dolu lícami mi stekali slzy a ani horúce saudské slnko ich nedokázalo vysušiť...
