Keďže sa po roku 1989 udiali v Československu zmeny nielen politické, ale aj ekonomické, dlhodobo nerentabilné a štátom dotované Rudné bane v Banskej Štiavnici skončili a s nimi aj podružné organizácie ako Geologický prieskum, kde som pracovala pred materskou dovolenkou. A tak som uvítala možnosť pracovať pre Nadáciu na záchranu Banskej Štiavnice, ktorú založila skupina našich priateľov prevažne z radov architektov, ktorým nebol osud mesta ľahostajný – mnohé domy v centre boli na spadnutie, zošraubované kovovými piliermi, aby držali pohromade. A tak som si oprášila angličtinu a strojopis, naučila sa ako písať granty, komunikovať so sponzormi a v neposlednom rade aj o odborníkmi zo zahraničia – fotograf poslaný v rámci UNESCO, na základe ktorého fotiek mesto nakoniec zápis dostalo, mal domovskú stanicu práve u nás doma. Aj s odstupom rokov si trúfam povedať, že všetky tieto aktivity rozhodne neboli zbytočné...
Po pár rokoch ma pritiahla iná neziskovka - Strom života. Túžila som pracovať s deťmi a s mládežou a rozvíjať prvky dramatickej výchovy v rámci environmentálnej výchovy, ktorá sa vtedy začala pomaly presadzovať aj u nás. A tak som organizovala letné tábory na záchranu štiavnických tajchov, navštevovala školy s programom Modré z neba a zúčastňovala sa rôznych medzinárodných projektov a školení – áno, aj na získanie finančných prostriedkov na tieto aktivity, ktoré ako keby vždy boli na chvoste záujmu každej vlády. Spolu s tisíckami dobrovoľníkov som sa cítila užitočná a potrebná a teším sa, že výsledky práce tejto organizácie sú viditeľné dodnes – a to nielen v okolí Banskej Štiavnice...
Aj svoje divadelné aktivity som mohla rozvíjať vďaka Občianskemu združeniu Priatelia Thálie. Tiež to bola neziskovka, ktorú sme založili na podporu kultúrnych aktivít v regióne Banskej Štiavnice. Od roku 1993 do roku 2007 sme každý rok priniesli radosť tisíckam detí prostredníctvom Rozprávkových lesov, dospelým cez Nočné Staré Zámky či duchovný zážitok cez Pašiové hry na Banskoštiavnickej Kalvárii v r.1995. Zhruba sto amatérskych hercov trávilo hodiny a hodiny na skúškach či predstaveniach vo svojom voľnom čase, bez nároku na odmenu - jediným honorárom im bol detský úsmev či potlesk divákov. Ja taktiež som nemala nikdy ani len korunu za scenár, réžiu či manažovanie všetkých týchto podujatí, ktoré dodnes rezonujú v pamäti účinkujúcich i divákov – skúste ísť do Štiavnice a povedať niekomu tam, že to bolo zbytočné !
Môj návrat na Slovensko po pätnástich rokoch nebol ľahký, ale mala som nádej - nádej, že ľudia tu chápu, čo je dôležité. Začala som spolupracovať s organizáciou PostBellum, ktorá zaznamenáva príbehy ľudí, trpiacich v totalitných režimoch. Oslovili ma vďaka mojej knihe Deti z fary, v ktorej mapujem osudy detí evanjelických farárov, žijúcich za socializmu s biľagom „triedneho nepriateľa“ a ktorých otcovia boli za vieru prenasledovaní či dokonca aj väznení. Minulú stredu som mala besedu so študentami septimy Gymnázia Ladislava Novomeského v Senici práve o tejto knihe a o tomto období. Tešila som sa z toho, že mladých ľudí zaujímalo, že ich starými rodičmi ospevované „retro“ mohlo mať pre iných aj takúto trpkú príchuť. Vnímala som ich túžbu pochopiť, čo sa dialo v minulosti a aké poučenie z toho si môžu odniesť do súčasnosti či budúcnosti. Bola som nesmierne šťastná, že som mohla byť užitočná...
Áno, cítila som sa užitočná, a nie zbytočná, podobne ako státisíce ďalších, pomáhajúcich v nemocniciach, v rôznych sociálnych ústavoch, školách, pri ochrane prírody...nedá sa všetko vymenovať, kde sú a v akých oblastiach sa angažujú...sú jednoducho tam, kde ich je treba. Nie, ani jeden z nich určite nie je zbytočný - zbytočný je tu bohužiaľ, niekto úplne iný...
