Mesto samotné mi tak trochu pripomínalo jordánsky Ammán a tak trochu staršie časti Tel Avivu...dvíha sa od mora a budovy roznych štýlov sa tiesnia vedľa seba na miernych pahorkoch. Má svoju atmosféru...úzke uličky, prepchaté vytrubujúcimi autami a dopravné predpisy nerešpektujúcimi motorkármi, lemované obchodíkmi so všeličím a kaviarničkami, plnými hlučných domácich aj turistov...mieša sa tu francúzština s arabčinou...angličtinu počuť zriedkavejšie...
Nedávno vybudovanú promenádu s názvom Zaytouna Bay som si zamilovala hneď...aj napriek polovici novembra bolo v Bejrúte príjemných 28 stupňov a ľudia sedeli v okolitých reštauráciach v krátkych rukávoch a takisto ako my, vychutnávali si skvelú libanonskú kuchyňu a jasnomodré more. Všetko vyzeralo tak idylicky, že sa mi vôbec nechcelo veriť aké vášnivé politické spory sa tu riešili pred pár dňami. Mimochodom, libanonský premiér nakoniec svoju rezignáciu stiahol a vrátil sa do Libanonu deň po našom odchode a lietadlá z Kuwajtu do Libanonu aj späť boli úlne plné...varovanie kuwajtského ministerstva vnútra mali všetci zjavne úplne na háku...
Zaytouna Bay sme mali z nášho hotela blízko...bývali sme v štvrti Hamra, moslimskej, čo znamenalo, že nás ráno budil hlas muezína z mešity...napriek tomu v nedeľu ráno tu znel hlahol zvonov. Väčšina Bejrútu je rozdelená na kresťanské a moslimské štvrte. Je to veľmi praktické...ľudia takto hneď vedia, či ste kresťan alebo moslim...niekedy stačí aj vaše meno, keďže je úplne jasné, že Francois je kresťan a Ahmed moslim. Moslimovia su sunniti aj šiiti, kresťania patria k rôznym kongregáciam...najviac ich patrí k Maronitom...nikdy som o tejto odnoži nepočula, až tu...je považovaná za jednu z najstarších a jej názov pochádza zo susednej Sýrie. Rozdiely medzi jednotlivými štvrťami sú nielen v architektúre, ale aj v oblečení tam bývajúcich ľudí, v type obchodov či ponuke reštaurácií. Na spomínanej promenáde bol však vždy taký mix, že som mala pocit, že nejaké náboženské rozdiely tu naozaj nikoho netrápia...videli sme tam v sobotu dokonca aj moslimskú svadbu... nevesta v krásnych dlhých bielych čipkovaných šatách s vkusne uviazanou šatkou na hlave so žiarivým úsmevom pózovala pre fotografov...
Vďaka hlaholu zvonov sme našli v nedeľu kostol aj my...taxikárovi názov „Anglican Church“ nehovoril nič...(o našich skúsenostiach s taxikármi ešte bude reč, vyzerá to, že tento rok je na zážitky s nimi naozaj plodný). Našťastie sme okolo kostola prechádzali práve vtedy, keď sa rozozvučali zvony, a tak sme ho neminuli. Šťastie sme mali aj v inom...v tú nedeľu tam totižto boli špeciálne Bohoslužby...na návšteve Bejrútu bol práve vtedy arcibiskup z Jeruzelema a tak inokedy dvoje bohoslužby – jedny v arabčine a druhé v angličtine - boli spojené do jedných. Jednoduchý kostol s krásnymi farebnými vitrážami na oknách bol plný na prasknutie...vedľa seba tam sedeli Arabi, Európania aj černošské rodiny ktovie odkiaľ. A tak sme sa pomodlili za manželove zdravie v obidvoch jazykoch...celkovo to bol veľmi zvláštny pocit počuť slovo „Allah“ v arabskej verzii Otčenáša. Allah je po arabsky jednoducho meno pre Boha a tak sa aj používa. Po skončení obradov som si zobrala so sebou v obidvoch jazykoch vytlačený poriadok Služieb Božích...na pamiatku... tak ako som to robila vždy, keď ešte žil môj ocko a ja som mu z každej dovolenky nosila fotky a poriadky Služieb Božích z kostolov, ktoré sme navštívili...určite by ho aj táto arabsko-anglická verzia potešila...
