O bubline a Ukrajine...

Už pár dní rozmýšľam nad tým, či situácia na Ukrajine dokáže otvoriť naše bubliny…

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

V bublinách sa väčšina z nás ocitla nedobrovoľne...ja som zažila ich začiatok ešte v Anglicku v roku 2020, kedy Boris Johnson prišiel s nápadom obmedziť kontakty ľudí a tým pádom aj nebezpečenstva šírenia Covidu vytvorením akýchsi „bublín“, malých komunít, v ktorých sa budú stretávať a spolu fungovať stále tí istí ľudia a tak sa zníži nebezpečenstvo nákazy. Pamätám si doteraz, ako moja anglická švagriná, ktorá je slobodná bezdetná dôchodkyňa, starostlivo zvažovala, koho z priateľov či susedov na ostrove Isle of Wight, si vyberie do svojej bubliny. Po čase sa počet ľudí po rôznych experimentoch ustálil na počte šesť, o čom na FB kolovalo množstvo vtipov...bubliny sa nakoniec zaviedli aj inde a ja som takisto už v Brne trávila Vianoce 2020 v bubline s rodinou môjho staršieho syna…

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Toto obdobie trvalo celkom dlho...dosť dlho na to, aby si ľudia na život v bubline zvykli a aby im začal vyhovovať...je to svojím spôsobom pohodlné...stýkate sa len s ľuďmi, ktorých si vyberiete a s ktorými je malá šanca, že by ste prišli do konfliktu. Máte relatívne všetko, čo potrebujete...keď si chcete zdvihnúť adrenalín, stačí ísť na sociálne siete, kde medzi priateľmi vašich priateľov sa vždy určite nájde niekto, kto má iný názor ako vy a dozviete sa, čo sa deje na opačnej strane barikády - keď chcete, tak sa zapojíte, keď nie, nikto vás nenúti vyjsť z vašej bubliny…

Ja som už skoro týždeň v inej bubline…v pondelok som nastúpila na mesačný pobyt do Sanatória Klimkovice, kúsok od Ostravy. Obrovský komplex, zahŕňajúci pavilón pre dospelých a detských klientov, jedálenskú a spoločenskú časť a samozrejme, rozsiahle liečebné centrum, je svojím spôsobom štát v štáte. Fungujú tu vlastné zákony, človek sa stáva súčasťou komunity, ktorá sem prišla dobrovoľne s jediným cieľom - zlepšiť si svoj zdravotný stav. Všetci sme sa tak ocitli v bubline, ktorá je naozaj tak trochu odtrhnutá od sveta – nielen tým, že internetový signál v nepravidelných intervaloch pravidelne vypadáva - ale aj tým, že našimi prioritami je nájdenie správneho čísla dverí, kde máme mať procedúru a zisťovanie, či nám treba plavky alebo cvičebný úbor a špekulovanie nad tým, či sa nám medzi vaňou a telocvikom podarí stihnúť kávu...

SkryťVypnúť reklamu

A tak nečudo, že aj to, čo sa deje na Ukrajine, sem dorazilo s istým omeškaním a ja som s úžasom sledovala večerné správy. Bolo inak celkom zaujímavé, ako rýchlo Covid opustil naše životy...zrazu nebolo o ňom v celých 60 minútach hlavnej spravodajskej relácii ani zmienky...žiadne počty nakazených, testovaných, žiadne zábery z nemocníc. Zo dňa na deň jednoducho Covid z médií zmizol a nahradili ho ruské tanky, utekajúci Ukrajinci a nemocnice, kde ošetrovali ukrajinských ranených. Zvečera do rána sa priority vo svete zmenili…

V rokoch 2011 až 2017 som žila v Saudskej Arábii...vojna v Sýrii bola vtedy prioritou médií podobne ako Ukrajina dnes...nevládala som sa na to pozerať už vtedy...a vôbec, vždy som veľmi ťažko znášala pohľad na niečie utrpenie. Už ako malá som si zakrývala oči pri povinných návštevách sovietskych filmov z druhej svetovej vojny a teraz, po manželovej smrti, to nedávam už vôbec. Ale pri záberoch z Ukrajiny som si okamžite spomenula na Sýriu - čo vlastne vieme o tej krajine dnes? Ako tam dopadla vojna? Ako tam ľudia žijú teraz? S čím sa vlastne zmierili tí, čo bojovali v Alepe? Dokedy vyše milión sýrskych utečencov bude žiť v Libanone a ďalšie milióny v Turecku či inde vo svete ? A hlavne, čaká nás podobný scenár aj s Ukrajinou? Dopadne to tam tiež tak, že za pár rokov nebudeme vedieť, kto vlastne vyhral vojnu a kde všade na svete sú ukrajinskí utečenci? Čo môžeme urobiť ? Pomôžeme tým, že vylezieme zo svojich bublín?

SkryťVypnúť reklamu

V ten deň mi prišla smska od anglického švagra. Písal mi: „Drahá Soňa, myslím na teba a na všetkých, ktorí žijú v tvojej krajine, susediacej s Ukrajinou. Prajem všetko dobré a modlím sa za lepšie časy…“ Dojalo ma to...švagor vždy pôsobil na mňa ako typický chladnokrvný Angličan, ktorý veľmi zriedka dával najavo svoje city...bol schopný dokonca aj bez záchvevu v hlase prečítať odobierku za celú rodinu na manželovom pohrebe, kde my dve so švagrinou sme len mlčky vzlykali... A teraz toto… mala som pocit, že aj on zrazu vystúpil zo svojej bubliny tam niekde ďaleko na anglických ostrovoch, ktorých sa de facto celá situácia až tak veľmi netýka… nemusia rešpektovať sankcie nariadené Európskou Úniou, môžu si stanoviť svoje vlastné pravidlá...a predsa sú v duchu s nami a s Ukrajinou...

SkryťVypnúť reklamu

Nie je ľahké vystúpiť zo svojej bubliny...človek riskuje, že tým príde o veľa…že stratí svoj kľud, svoje bezpečie, svoje istoty...nikto mu nemôže vyčítať, že je zbabelý, keď sa rozhodne v tej svojej bubline ostať...Na druhej strane vystúpením z nej človek ukáže, že mu záleží na druhých, že odsudzuje nespravodlivosť, násilie a že aj keď nie je vždy schopný pomôcť fyzicky alebo materiálne, je stále na strane trpiacich a nevinných...a tak je to snáď to najmenšie, čo môžeme urobiť...

Soňa Bulbeck

Soňa Bulbeck

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  157
  •  | 
  • Páči sa:  379x

Spisovateľka, blogerka, učiteľka angličtiny, vdova po anglickom architektovi, momentálne žijúca v Brne, stále píšuca o svojom živote na Blízkom Východe a v Anglicku, ale aj o všeličom inom... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

711 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
SkryťZatvoriť reklamu