To dievča na fotografii som ja v novembri v roku 1978 v Bratislave. Nepamätám si presne, či to bolo na nábreží Dunaja alebo na Šafárikovom námestí...lavičky tam boli podobné a opadané lístie tiež...na obidvoch týchto miestach som mávala rande s mojou prvou študentskou láskou, spolužiakom zo strednej školy...on bol aj autorom tejto fotografie, ktorá sa ku mne dostala len pred pár týždňami - teda po viac ako štyridsiatich rokoch…
Fotografia bola na kinofilme spolu s ďalšími z našich študentských čias a pri triedení pozostalosti ju našla jeho vdova. A tak mi ju doniesla na naše vôbec prvé stretnutie v živote, ktoré sa odohralo v septembri tohto roku v Bratislave. Bolo to tak trochu zvláštne stretnutie dvoch vdov, ktorých manželia odišli do večnosti v rozpätí niekoľkých dní. Ten jej na neočakávaný rozsiahly infarkt vo svojom dome v malom vinohradníckom mestečku kúsok od Bratislavy, ten môj prehral skoro rok trvajúci zápas so zhubným nádorom na mozgu v jednom z londýnskych hospicov. Nikdy nezabudnem na ten deň...sedela som pri stole a práve sa chystala zavolať si UBER a ísť za manželom, keď mi cinkol na telefóne email. Otvorila som ho a tam bola od nej stručná správa, že jej manžel už nie je medzi nami a že keď môžem, nech to dám vedieť ostatným spolužiakom, ak by chceli prísť na pohreb. Oči sa mi zaliali slzami a nebola som schopná prestať plakať až kým som nesedela v taxíku. Ale aj tam som ešte celou cestou do hospicu spomínala na naše prvé držanie sa za ruky,, na prvý bozk, prvé nesmelé milovanie - prvá láska je jednoducho nezabudnuteľná…
O dva týždne na to zomrel aj môj manžel...moja posledná láska...stala som sa vdovou aj ja a snažila sa prežiť toto kruté obdobie. Pýtala som sa veľakrát „Pane Bože, prečo práve on? Prečo práve ja?“ Na tieto otázky som nenašla odpoveď doteraz, ale po dvoch rokoch som sa už sa aspoň prestala pýtať...
Keď sme sa stretli, ako prvé sme sa automaticky opýtali jedna druhej : „Ako to dávaš?!“ Každá sme si našli svoju cestu ako sa s touto ťažkou stratou vyrovnať, ako sa znovu postaviť na nohy, ako znovu hľadieť do budúcnosti s nádejou. Obidve sme mali pri svojom rozhovore pocit ako keby sme sa poznali odjakživa a priznali sme si veci, ktoré sme doteraz riešili len samé v sebe, keďže sme nimi nechceli zaťažovať svoje okolie. Vtedy som dostala od nej aj spomenuté fotografie, aj túto, na ktorej som evidentne šťastná – lebo láska robí ľudí šťastnými…
November je podľa odborníkov už tradične časom, kedy je najviac depresií...po slnečnom lete prichádza sychravá jeseň a samozrejme, je tu hneď na začiatku mesiaca Pamiatka zosnulých, ktorá sama o sebe rozhodne nie je veselým sviatkom. Akosi sa od nás všetkých očakáva, že práve vtedy si spomenieme na našich zosnulých blízkych, že navštívime ich hroby a preukážeme im tak patričnú úctu - ako keby sa to nedalo aj inak. Pre mňa je november spätý ešte s ďalším smutným dátumom...5.novembra tohoto roku je tomu práve päť rokov ako si Pán Boh povolal do večnosti môjho ocka. Miesto venca na hrob som mu tento rok venovala knihu o svojom živote a o živote ďalších farárskych detí v bývalom Československu. Kniha išla symbolicky do tlače práve tento týždeň a tak moje spomienky na neho sa miešali so spomienkami na moje študentské roky a aj na môj ďalší život. Spomínala som na lásku týchto troch mužov, tak rozdielnych a predsa si tak blízkych skrze mňa, mužov, bez ktorých by som nebola tým, čím som…a na ktorých budem spomínať stále - nielen v novembri...
