O našich otcoch a aj o tom mojom...

Písmo: A- | A+

Tretiu júnovú nedeľu sa v mnohých krajinách sveta oslavuje Deň otcov. Nedeje sa to tak bombasticky ako na Deň matiek, kedy sú plné výklady čokoládových sŕdc a kvetov, ale predsa len je to príležitosť pripomenúť si aj našich otcov.

Keď som bola malá, Deň otcov sa v Československu neoslavoval – predsa je to pôvodne hlavne sviatok, ktorý prišiel zo Západu. Napriek tomu sa v našej rodine v júni oslavovalo. Môj ocko sa totižto narodil 7.júna a ja 21. júna a tak sme oslavovali narodeniny spoločne, obyčajne ten víkend medzi týmito dvomi dátumami. Pamätám si dobre na mamičkinu nepečenú piškótovú tortu, ktorú podľa jej receptu robím doteraz. Dlhé piškóty namočené v osladenej čiernej káve s troškou rumu, natreté kakaovou plnkou a ozdobené farebnými lentilkami. Aj keď na poslednú spoločnú oslavu s ockom sme mali tortu objednanú u profesionálnej cukrárky - ja som vtedy oslavovala päťdesiatku, on osemdesiatku. Zišli sme sa vtedy v Banskej Štiavnici celá rodina, aj keď to tiež nebolo presne na ten dátum, keďže ja som už vtedy cestovala až z ďalekej Saudskej Arábie. Odvtedy sme sa takto celá rodina zišli až na jeho pohrebe o päť rokov neskôr...

Koncom mája som posielala do vydavateľstva Tranoscius rukopis knihy „Deti z fary“, v ktorej sa delia o svoje životné príbehy deti evanjelických farárov, narodené v bývalom Československu. Všetci zúčastnení začínajú svoje rozprávanie práve predstavovaním svojich otcov. Musím povedať, že keby niekto chcel zozbierať všetky existujúce superlatívy, nemal by lepšiu príležitosť ako nájsť ich práve v týchto textoch. Všetky spomienky na otcov sa nesú v znamení hlbokej úcty a vďaky za ich obetavú lásku a starostlivosť, múdrosť a statočnosť a aj neochvejnú vieru, ktorej príklad mnohých viedol celým ich životom. V celej knihe som nenašla ani jedno - jediné krivé slovo na žiadneho z nich...

Priznám sa, že mi tak trochu logicky napadlo, či si moji respondenti predsa len tých svojich otcov tak trochu neidealizujú a tak som sa snažila vyloviť v pamäti nejakú negatívnu spomienku na svojho otca. Rozmýšľala som a rozmýšľala. Spomenula som si akurát na jednu scénu, kedy stál za mojím chrbtom, majúc v ruke varechu a čakal, kedy si odhryznem z chleba. Bola som totižto ako decko strašne protivná a nechcela som jesť - a chlieb už vôbec nie (doteraz bežne prejde aj týždeň bez toho, aby som zjedla kúsok chleba či nejaké pečivo). Vtedy však mamička striktne vyhlásila, že nevstanem od stola, kým toho pol krajca chleba nezjem a nechala pri mne ocka ako dozor - aj s tou varechou. Ocko bol mohutný, skoro dvojmetrový chlap, od ktorého by bolela rana aj rukou, nieto varechou. Chleba som nezjedla, ale ani som nedostala - jednoducho nevedel položiť na mňa ruku. A žiadne iné negatívne momenty sa mi už nevybavili, iba tie pozitívne. Ako ma hojdával na kolenách, ako ma brával so sebou na nákup do dedinského Konzumu a vždy mi kúpil dve oplátkové trubičky, plnené kakaovou plnkou za 50 halierov a ja som ich zjedla, kým sme prišli domov. Alebo ako ma neskôr učil, čo znamená výraz „Dubčekovské rožky“ a ako ma nepustil na dvor v auguste 1968, lebo sa o mňa bál. Ako so mnou cestoval z malej oravskej dedinky na prijímacie pohovory do Bratislavy a čakal ma štyri hodiny pred budovou toho istého Gymnázia, do ktorého kedysi sám chodieval. A ako ma potom, keď ma prijali, vyprevádzal v nedeľu popoludní na rýchlik do Kraľovian a niesol mi ťažkú tašku, nabalenú mamičkinými dobrotami a opratým prádlom. Ako vždy čakal, kým bezpečne nastúpim do vlaku a dlho mi ešte potom kýval. Ako hrdo chodil na prechádzku s mojím starším synom, sediacim v bugine a s úsmevom odpovedal na pozdravy cirkevníkom, ktorí sa vždy zastavili, obdivujúc synove zlaté kučery. Tie po ňom zdedil aj jeho syn, môj vnuk – tie však už môj ocko nevidel, zomrel dva týždne po jeho narodení...

A tak som sa rozhodla, že si tento rok pripomeniem Deň otcov a aj ockove a moje narodeniny tak ako kedysi. Že urobím piškótovú tortu a z farebných lentiliek na ňu napíšem 90 a 60. A že sa zídeme celá rodina a ja vyberiem albumy z detstva a budem ukazovať vnúčatám, aké to bolo, keď som bola malá, a kto bol ich pradedko, ktorého nikdy nepoznali...

Skryť Zatvoriť reklamu