O Štiavnici, Maríne a gýči...

Písmo: A- | A+

Okrem obligátnych tém, akými je zmätok z protipandemických opatrení a kritika vlády či poslancov, sa čoraz častejšie objavujú aj blogy o známych i menej známych slovenských turistických lokalitách...

Je to viac menej logické – ľudia zvažujú cestovanie za hranice a tak cestujú viac po Slovensku. Jedno z miest, ktoré v posledných rokoch zažíva priam turistický boom, je nepochybne Banská Štiavnica. Počas môjho nedávneho pobytu v Bratislave som okrem iného bola aj hosťom podcastu Lužifčák. Tí, čo nevedia, o čo ide, len stručne, že je to humorný podcast dvoch stand-up komikov Jakuba Lužinu a Gaba Žifčáka – preto aj názov Lužifčák. V rámci natáčania sme poslucháčom prezradili aj to, že Jakub je môj mladší syn a počas rozprávania o mojich životných osudoch sme sa vrátili práve do spomínanej Štiavnice, kde som žila 21 rokov a ktorú Jakub považuje za svoje rodné mesto - aj keď na svet prišiel v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici...

A tak sme spomínali na Rozprávkové lesy, Nočné Staré Zámky, Pašiové hry aj Detský divadelný súbor Stromáčik, ktorý pod mojím vedením pôsobil pri miestnej ZUŠke a kde Jakub de facto začal svoju hereckú kariéru. Spomínali sme aj Nadáciu Banskej Štiavnice, tábory Stromu života a vôbec na úžasný entuziazmus ľudí, ktorí po Nežnej revolúcii prichádzali do Štiavnice z celého Slovenska a dokonca aj zo zahraničia, aby pomohli zrevitalizovať toto krásne historické mesto...

Po vyše tridsiatich rokoch je situácia opačná. Ľudia, ktorí dnes prichádzajú do Štiavnice, sú predovšetkým turisti, ktorí sa chcú hlavne niekde pohodlne ubytovať, bez problémov zaparkovať a dobre najesť. Neprichádzajú, aby priložili ruku k dielu, ale svojím spôsobom mestu pomáhajú tým, že tu míňajú svoje peniaze. Možno práve z tohto dôvodu tu prebieha akási skrytá vojna medzi Štiavničanmi a turistami, keďže domáci majú pocit, že v meste sa všetko robí kvôli turistom a nehľadí sa na potreby domáceho obyvateľstva – ktorého mimochodom, podľa výsledkov ostatného sčítania obyvateľstva, ubúda a kleslo dokonca pod 10.000 obyvateľov.

V Štiavnici nežijem už 14 rokov, ale to neznamená, že dianie v meste nesledujem. A tak mi neušli vášnivé diskusie, ktoré v poslednej dobe viedli Štiavničania aj Neštiavničania (ako keby bolo málo toho, čo momentálne polarizuje spoločnosť !). O čo išlo? O akože „sochy“ Maríny a Sládkoviča, ktoré v počte dvadsaťdva kusov v rôznom farebnom prevedení boli posadené na lavičky v meste a ktoré mali pritiahnuť do mesta ďalších návštevníkov ako súčasť projektu Banka lásky, ktorého ústrednou témou je práve nenaplnená láska týchto dvoch. Verejnosť sa takmer okamžite rozdelila na dva tábory – jedni tvrdili, že je to gýč ( názor si urobte sami, viď foto), druhí, že je to spôsob, ako vzbudiť ešte väčší záujem o toto mesto, hlavne u mladých ľudí, keďže na každej tej lavičke bolo možné získať QR kód a zapojiť sa tak do interaktívnej hry.

Jedna takáto lavička je vraj aj na evanjelickom cintoríne, kde je pochovaná Marína Pischlová, Sládkovičova múza a zhodou okolností aj moji rodičia. Nikdy by mi nenapadlo, že takéto niečo je nevyhnutné urobiť, aby si tam niekto našiel cestu. A v duchu mi je ľúto tých mladých ľudí, ktorí musia mať z toho zmätok – tak bola láska Sládkoviča a Maríny nenaplnená, keď mohli sedieť takto bok po boku a čítať si spolu alebo nie?

V rámci spomínaného Lužifčáka sme sa rozprávali aj o predstavení Marína, ktoré kedysi úspešne reprezentovalo štiavnickú ZUŠku na Hviezdoslavovom Kubíne. S týmto poetickým predstavením sme vtedy obišli množstvo festivalov a aj stredných škôl a tešili sa z pozitívnych ohlasov nielen pedagógov, ale hlavne študentov, z ktorých mnohí priznali, že táto maturitná otázka bude pre nich vďaka nášmu predstaveniu hračka. Nuž, a tak mi nedá sa zamyslieť nad tým, ako sa po aktuálnej návšteve Štiavnice popasujú s touto otázkou súčasní maturanti...

Skryť Zatvoriť reklamu