Dnes ráno som počúvala na českom Rádiožurnále rozhovor s Janom Svěrákom, filmovým režisérom, ktorému mu bude dnes večer na 55.ročníku Medzinárodného Filmového festivalu v Karlovych Varoch udelená cena za celoživotný prínos do svetovej kinematografie. Verím tomu, že mnohí z nás asi lepšie poznajú jeho otca, herca, scenáristu, autora textov a jedného zo zakladateľov fenomenálneho Divadla Járy Cimrmana Zdenka Svěráka, ktorý aj vo svojich 85 rokoch očarúva obecenstvo svojím nenapodobiteľným šarmom...jeho charizmu by sme na Slovensku mohli porovnávať snáď len s nedávno zosnulým Milanom Lasicom…
Ján Svěrák je režisér, ktorý okrem iných režíroval aj jeden z mála českých Oscarových filmov a to film Kolja, kde si hlavnú postavu zahral práve jeho otec Zdeněk. Ján ale rozprával hlavne o prítomnosti, o tom, ako strávili so svojím otcom a so svojím synom kameramanom celé leto u nich na chalupe a strihali najnovší spoločný film Betlehemské světlo, ktorý by mal prísť do kín v apríli budúceho roku. Film je príbehom starnúceho spisovateľa, ktorému sa jeho vlastné postavy miešajú do života a nútia ho napísať pokračovanie ich osudov. Musím povedať, že už odteraz sa na tento film teším, a takisto ma tešila ľahkosť a prirodzenosť, s akou Ján rozprával o svojej práci, o tom, aké je to režírovať svojho otca a dávať pokyny synovi a o radosti zo vzácnej rodinnej symbiózy troch umeleckých generácií…
Zaujalo ma, keď sa ho moderátor opýtal na to, čo je akýmsi hnacím motorom jeho tvorby a jeho života a Ján úprimne odpovedal, že je to predovšetkým pochvala, že od detstva túžil robiť vždy len to, v čom bol dobrý a začo ho niekto pochválil. Napríklad, keďže bol ľavý na kolektívne športy, tak sa nikdy nehrnul do futbalu, lebo tam bol vždy outsiderom a bol vždy tým posledným, koho si jednotlivé tímy vybrali. A že fenomén potlesku ako verejnej formy pochvaly má zakódovaný aj jeho otec a že tento aspekt ako keby sa spolu s umeleckým talentom dedil u nich z generácie na generáciu…
Priznám sa, že som sa veľmi tešila, že sa daný festival uskutočnil, aj keď mi bolo na druhej strane trochu ľúto, že som tam nemohla byť. Nikdy som v Karlových Varoch nebola a túžim po tom v podstate od detstva, kedy som prvýkrát videla záber z Kolonády na prednej strane fotografického albumu mojej mamy. Okrem toho milujem festivalovú atmosféru, to zvláštne napätie, ktoré sa vznáša v sálach či v okolitých priestoroch, vzrušenú atmosféru pred vyhlásením výsledkov či večerné uvoľnené rozhovory pri pohári vína. Zažila som osobne množstvo divadelných festivalov, nielen na Slovensku a v Česku, ale aj v iných európskych krajinách a dokonca aj v Kanade...každý festival bol svojský, neopakovateľný a doteraz si ich všetky pamätám...
Preto ma o to viac zamrzela informácia o tom, že bol zrušený hlavný program celoslovenskej prehliadky amatérskeho divadla Scénická Žatva v Martine. Viem si úplne živo predstaviť ako veľmi museli byť všetci účastníci sklamaní, ako smútili všetci tí, ktorí takto prišli o to, čo ich posúva dopredu – o potlesk divákov, ktorý je tou hmatateľnou pochvalou, o ktorej hovoril Ján Svěrák. Neviem o tom nič viac, len stručný oznam, ktorý prebehol Facebookom, že akcia bola zrušená kvôli pozitívnemu testu na Covid jedného z členov realizačného štábu. Rozmýšľala som, ako by sa s podobnou situáciou popasovali v Karlových Varoch, či by aj oni zrušili celý program alebo aspoň jeho časť...a či by si to vôbec mohli dovoliť, keďže tu ide, samozrejme, o obrovské peniaze. Aj keď aj Scénická Žatva nie je zadarmo, bola som účastníkom dlhé roky, pamätám si množstvo domácich a hosťujúcich zahraničných súborov, členov organizačného štábu, porotcov, seminaristov, novinárov... my všetci, čo sme tam boli, sme museli niekde skúšať, byť niekde ubytovaní, niekde sa stravovať a podobne, bol to veľký organizačný kolos, aj keď určite nie taký ako v Karlových Varoch, ale predsa… jednoducho, škoda...
Včera vystupoval a točil naživo Lužifčáka na Kremnických Gagoch môj mladší syn Jakub. Tešila som sa zo záberov, ktoré sa ku mne dostali aj z potlesku, ktorý zožal a hlavne z toho, že aspoň tento divadelný festival sa uskutočnil. Samozrejme, tešil ma aj fakt, že aj môj syn je v istom zmysle pokračovateľom umeleckej generácie. Jasne, v žiadnom prípade sa nechcem porovnávať so Svěrákovcami, ale aj tak ma potešil ten pocit, že moje dieťa ide v mojich šľapajách a pokračuje v putovaní na doskách, ktoré znamenajú svet a na ktoré som ho postavila ja, keď mal iba štyri roky. A takisto ma teší, že tento festival odolal covidovému šialenstvu a ide ďalej a zabáva ľudí a privádza ich tak na iné myšlienky, čo je presne to, čo v tejto dobe všetci tak veľmi potrebujeme...
