V sobotu som navštívila po dlhej dobe Banskú Štiavnicu...zhorenú strechu Základnej umeleckej školy, kde som desať rokov učila, som zazrela len cestou na evanjelický cintorín. Tu, kúsok od hrobu Maríny Pischlovej, Sládkovičovej múzy, odpočívajú moji rodičia. Od tejto soboty k nim pribudol aj brat. Počúvala som pieseň i modlitbu miestneho evanjelického farára a stála pri otvorenom hrobe, čakajúcom prijať urnu s bratovým popolom. Hľadela som cez slzy na jednoduchý náhrobok zatiaľ iba s menami mojich rodičov a okrem smútku som zrazu pocítila v srdci vďačnosť...vďačnosť za všetko to, čo som od nich dostala, za ich lásku, starostlivosť, za to množstvo nádherných spomienok, ktoré na nich všetkých troch stále mám...
Večer po návrate som už bola príliš unavená robiť čokoľvek a tak som sledovala v posteli online prenos veľkého finále speváckej súťaže Eurovision Song Contest. Bola som asi jedna z mála – Slovensko totižto už niekoľko rokov túto akciu ignoruje a nemalo v nej zastúpenie ani teraz. Ja som však pozerala túto súťaž aj minulého roku a pesnička „Stefania“ víťaznej ukrajinskej skupiny Kalush Orchestra sa stala veľmi rýchlo mojou obľúbenou. Podľa správnosti by sa mala tohoročná súťaž konať práve na Ukrajine, vždy sa totižto ďalší ročník koná v krajine, ktorá zvíťazí predošlý rok. Kvôli pretrvávajúcemu vojenskému konfliktu na Ukrajine sa však hostiteľom stala Veľká Británia, ktorej zástupca skončil minulého roku na druhom mieste. A tak sa veľkolepá show presunula do kolísky Beatles, do Liverpoolu. Organizátori zvolili zaujímavý spôsob predstavovania jednotlivých krajín – vždy pred piesňou bolo kratučké video z nejakého mesta na Ukrajine, potom z nejakého mesta v Anglicku a nakoniec z mesta, odkiaľ pochádzal vystupujúci interpret. Pôvodne sa uvažovalo, žeby dokonca na sobotňajšom grand finále vystúpil cez video most aj prezident Zelenskij, ale nakoniec z toho zišlo – predsa len si súťaž chcela aj naďalej zachovať štatút apolitickosti. V každom prípade, vďačnosť som pocítila znovu – tentokrát za možnosť, že jednoducho môžem v teple a v pohodlí prenos pozerať a nemusím mrznúť v rozbombardovanom byte alebo za zvuku sirén utekať do krytu - niečo, čo berieme ako samozrejmosť, ale ono to tak vôbec nemusí byť...
V nedeľu bol Deň matiek...médiá aj sociálne siete boli plné obrázkov a statusov o tom, čo všetko pre koho mama znamená...srdiečka, kvety, verše, spomienky do neba - to všetko tam bolo. Ja som tiež dostala vinšovanie od staršieho syna, ktorý žije v Česku a kyticu od mladšieho, ktorý žije tu v Bratislave. Tešila som sa, že na mňa nezabudli a v momente, keď som si pritúlila vnuka, pocit vďačnosti sa mi opäť vrátil. Možno to malo byť opačne, všetci riešili hlavne vďačnosť nám, matkám. Ja som však bola vďačná za tú možnosť, že som mohla objať svojho syna i vnuka, jednoducho za to, že ich mám...
Priznám sa, že ja aj občas hundrem a sťažujem sa či frflem...veď vždy je niečo, čo sa nedeje podľa našich predstáv a niekedy máme pocit, že si s nami osud nepekne zahráva. Ale po pritom všetkom by sme niekedy mohli aj zastaviť a uvedomiť si, čo všetko nám bolo dopriate a začo všetko máme byť vďační – nielen na Deň matiek...
