A napodiv to nebude žiadna podobná exotika, aj keď za tých pätnásť rokov, čo som žila mimo Slovenska, som zažila Vianoce naozaj všelikde a všelijaké - dnes vás vezmem do minulosti, do socialistického Československa môjho detstva. Vtedy sa totiž Vianoce slávili podobne ako dnes v Saudskej Arábii – tiež sa nevolali Vianocami, ale boli to „Sviatky zimy“ – tak, ako momentálne v Saudi sa nazývajú „Zimný festival.“ A podobne ako názov bol transformovaný aj samotný pôvodný zmysel Vianoc, ktorý s narodením betlehemského dieťaťa nesmel mať vôbec nič spoločného – idey kresťanského náboženstva boli v príkrom rozpore s komunistickou ideológiou a nie sú vítané ani v dnešnej moslimskej Saudskej Arábii...
Asi najmarkantnejšie sa rozdiely medzi tým, čo sme zažívali doma na fare a čo v škôlke alebo v škole, prejavovali počas sviatkov, hlavne Vianoc a Veľkej Noci. Mali sme v našich dušičkách celkom slušný zmätok z nezrovnalostí, ktorými sa to okolo nás len tak hemžilo. Napríklad, u nás doma sme oslavovali Vianoce, darčeky nosil Ježiško a v kostole sme recitovali básničky o jeho narodení v Betleheme, za čo nás v bielom odetý anjel so skutočnými krídlami obdaroval malými balíčkami so sladkosťami a búrskymi orieškami – mimochodom, balíčky mal uložené v prútenom koši, ktorý nápadne pripomínal mamičkin kôš na prádlo. V škole sme ale oslavovali Sviatky zimy a darčeky rozdávala Snehulienka, ktorá prišla až zo vzdialenej Čukotky spolu s Dedo Mrázom a recitovali sme básničky ako „Sniežik sa nám chumelí, zimička už prišla..“ a podobne. Pamätám si jednu zimu na Prenčove, kedy som si bola viac-menej istá, že aj anjel aj Snehulienka mali oblečené tie isté biele šaty – trávila som vtedy veľa času kreslením princezien a detaily šiat som si jednoducho všímala. Ako deti sme nechápali, že ide o snahu socialistického režimu zniesť zo sveta čo i najmenšiu zmienku o nejakom kresťanskom pozadí týchto sviatkov práve premenovaním Vianoc na Sviatky zimy či Veľkej Noci na Sviatky jari. Mali sme svoj svet, v rámci ktorého bol Pán Boh členom rodiny a dané sviatky sme stále vnímali cez prizmu viery, aj keď v tom detskom veku viac-menej intuitívnej. A tak sme všetky tieto nezrovnalosti jednoducho neriešili a iba ich akceptovali ako niečo, čo bolo nevyhnutné na prežitie...
V tomto úryvku z mojej ostatnej knihy „Chlapec z fary“, ktorá je venovaná spomienkam môjho nedávno zosnulého brata, som mohla mať tak šesť rokov - na Prenčov sme sa sťahovali v roku 1965, kedy som mala štyri. Do škôlky som tam nechodila a tak až s nástupom do školy som vhupla rovno oboma nohami do vtedajšieho socialistického výchovného systému. Doteraz si všetok ten zmätok v mojej detskej duši intenzívne pamätám a stačí málo a znovu sa mi vrátia v mysli spomienky na toto obdobie, kedy sme nemohli slobodne vyznávať to, čo sme považovali za skutočné posolstvo Vianoc...
V dnešnej dobe sa máme mimoriadne dobre...našu krajinu zatiaľ - chvalabohu -obchádzajú vojnové konflikty aj teroristické či iné útoky, ako napríklad ten, ktorý tesne pred Vianocami otriasol bratským Českom...preplnené obchody (nielen v predvianočnom čase) svedčia o istom stupni blahobytu, ktorý som si ja ako dieťa nevedela ani predstaviť. Nie som si ale istá, či si to vieme dostatočne vážiť a taktiež, či vieme oceniť skutočnosť, že môžeme sláviť Vianoce a nemusíme riešiť nejaké „Sviatky zimy“. A tak vám v tomto vianočnom a povianočnom čase, kedy už máte upratané, navarené, napečené, a prácne pozháňané darčeky sú rozbalené, prajem, aby ste sa v tichosti a v pokoji tešili z lásky, ktorá k nám kedysi prišla z Betlehema – aj keď je akýmsi smutným paradoxom tejto doby, že práve v tejto časti sveta sa momentálne bojuje a ľudia práve tam prežívajú zjavne úplne iné Vianoce...
