Osamelosť plyšových medvedíkov...

Písmo: A- | A+

Hneď po Vianociach je Valentín pre osamelých ľudí tým druhým najsmutnejším sviatkom v roku. Všade na vás vyskakujú červené srdiečka, či ponuky donášky Valentínskeho menu pre dvoch...a áno, aj plyšové hračky...

Osamelosť plyšových medvedíkov som si uvedomila kedysi dávno pri pozeraní jednej z epizód britského komika Rowana Atkinsona, známeho verejnosti ako „Mr.Bean“. Napriek tomu, že som sa rada smiala na jeho trapasoch a vtipných situáciách, veľa si ich nepamätám, ale v pamäti mi utkvela jedna epizóda z Vianoc, ktoré trávil so svojim „Teddym“ – Teddy Bear je v Anglicku oficiálne meno pre plyšového medvedíka. Aby zabudol na svoju osamelosť, hádzal Mr. Bean sám sebe cez poštovú schránku vo dverách Vianočné pozdravy a potom ich akože s prekvapením otváral a vešal na pripravenú šnúru. Teddyho, s ktorým spával v posteli, položil vedľa na stoličku a spolu s ním stoloval – okrem neho nemal nikoho. Bolo to dojemné a smutné, napriek tomu, že to bola komédia...

Môj plyšový medvedík bude mať v auguste už 13 rokov. Jeho osud je celkom zaujímavý. Medvedíka som kúpila manželovi pri jeho prvej návšteve Slovenska v roku 2008 na Štrbskom Plese. Manželovi sa veľmi páčil erb s medveďom pri vstupe do Tatier a keďže mal o pár dní narodeniny, tak som mu v stánku so suvenírmi kúpila malého hnedého plyšového medvedíka. Inak, „medveď“ bolo jedno z mála slovenských slov, ktoré sa manžel naučil – okrem neho vedel iba „ľúbim ťa, halabala, dobre a pivo“. Ja som už dostala predtým ako darček od manžela bielu plyšovú medvedicu s fialovým šálikom na krku a keď sme boli spolu doma, obidva medvedíky sedeli spôsobne v spálni na komóde. Keď sme ale cestovali niekde jeden bez druhého, tak sme si ich brali so sebou ako náhradu za živého partnera – akurát sme si ich vymenili - ja som si brala hnedého medvedíka, manžel bielu medvedicu...

Môj Teddy so mnou precestoval už pekný kus sveta...bol v Anglicku, Saudskej Arábii, Kuvajte, v Španielsku, v Argentíne a aj na Slovensku...teraz je so mnou v Česku. Dávam na neho pozor – pri dovolenke v Španielsku sa mi totižto skoro stratil. Bolo to v októbri 2019, pár mesiacov po manželovej smrti a medvedík ma sprevádzal do malého mestečka Torrox, kúsok od Malagy. Keď som sa balila naspäť, nejakým nedopatrením mi spadol pod posteľ a ja som si to nevšimla a myslela som, že som ho už zbalila. Keď som priletela do Londýna a otvorila doma kufor, medvedíka nebolo. Strašne mi to bolo ľúto, nechcela som ho stratiť, bola to predsa len veľmi osobná spomienka na manžela. A tak som pohotovo napísala britskému páru, ktorý vlastnil apartmán, kde sme aj s priateľkou bývali a vysvetlila, čo sa stalo, požiadajúc ich, aby informovali svoju upratovačku, nech ho skúsi nájsť. A naozaj, dotyčná pani ho skutočne našla pod posteľou a po pár dňoch ho odovzdala mojej anglickej kamarátke, ktorá prišla do Torroxu na dovolenku a skontaktovala sa s ňou. Kamarátka o tri týždne priviezla medvedíka do Anglicka a v bublinkovej obálke mi ho poslala poštou do Londýna. A tak som sa tešila, že mám opäť svojho „Teddyho“ pri sebe a dávam na neho veľký pozor – aj keď, bohužiaľ, momentálne veľmi necestujem...

O plyšových medvedíkoch spieva aj Pavol Hammel v krásnej dojemnej pesničke „Margareta Steiffová“. Je to o osamelej pani, ktorá sa nikdy nevydala a nikdy nemala deti, ale bola šikovná krajčírka a vymyslela pre deti plyšového medveďa. Bolo to niekedy začiatkom dvadsiateho storočia a určite vtedy netušila, že raz budú jej plyšové hračky robiť spoločnosť nielen deťom, ale aj osamelým dospelým... https://www.youtube.com/watch?v=jYGmkR_8ypA

Skryť Zatvoriť reklamu