Ale až také jednoduché to nebolo a na oslavu už vonkoncom nie...Maťko sa narodil cisárskym rezom, o čom som dovtedy veľmi netušila, čo to vlastne obnáša...dorezaná a ubolená som ho chodila pozerať do inkubátora, kde na neho svietilo modré svetlo...bol žltý, obsypaný vyrážkami, jednoducho škaredý...kým sa z neho vykľulo to rozkošné kučeravé chlápätko na fotke, chvíľku to trvalo...
Ako väčšina matiek po cisárskom som mala problém s kojením, aj keď v tom roku 1985 sa to ešte ani zďaleka tak neriešilo ako teraz, kedy je internet prepchatý radami, názormi a statusmi typu, že „keď nekojíš, ako keby si ani nebola“. Maťko vyrastal na Sunare a vyrástol až do utešených dvoch metrov, čo sa nepodarilo ani mladšiemu Kubkovi, aj keď toho som kojila až kým mu nevyšli zuby a nezačal hrýzť...
Maťko ako dieťa socializmu zažil ešte jasle - materská dovolenka bola vtedy iba jeden rok. Naopak, nezažil povinnú predškolskú prípravu od piatich – najnovšie vraj už od štyroch - rokov v škôlke, keďže vtedy už bol na svete Kubko a ja som odmietala (krkavčia mater) chodiť v zime cez pol Štiavnice s jedným deckom v kočíku a s druhým za ruku. Napriek tomu na zápise do 1.ročníka vedel všetko, čo od neho požadovali a úspešne skončil základnú školu, potom gymnázium a spravil príjmačky na Masarykovu univerzitu do Brna...odvtedy je tam...
Ja som prišla do Brna v lete 2020...priletela som prvým lietadlom, ktoré z Londýna do Brna pustili v akejsi „lockdownovej“ medzere. Zostala som tam skoro dva roky, tie najhoršie kovidové, kedy sa nedalo nikam ísť, nič vidieť alebo zažiť a ešte aj na Vianoce ste tŕpli, či vás niekto neudá, že je vás v byte viac než šesť. Ale niečo som sa predsa len o tomto meste (ktoré, mimochodom považujem za veľmi príjemné, zelené a family friendly) dozvedela a využila to v mojej knihe Cesta na Donbas, kde je hlavnou hrdinkou práve študentka histórie z Brna...
Momentálne žijem v Bratislave, ale silne uvažujem o tom, či sa do Brna nevrátim. Nejako som sa na Slovensku prestala cítiť dobre...a tiež bezpečne, čo je možno ešte horšie. Okrem všeobecného verejného nárastu násilia a arogancie sa v poslednej dobe aj takmer pod každým mojím statusom na sociálnych sieťach objaví nejaký „troll“, ktorý ma chce namotať alebo mi tam uverejni nenávistný komentár. Na mojej stránke, na ktorej obyčajne iba informujem o mojich knihách či besedách, sa mi zrazu začali zjavovať statusy rôznych politikov a áno, aj extrémistov, na ktorých profily by som neklikla ani omylom. Uvedomila som si, že trávim veľa zbytočného času len ich vymazávaním a blokovaním a výsledkom je, že mi potom ujdú informácie o tom, čo ma skutočne zaujíma. Kubko, ktorý ako populárny stand-up komik denne čelí množstvu nenávistných komentárov, sa naučil nič si z toho nerobiť, ale ja to jednoducho neviem. Predsa len, patrím už k staršej generácii a okrem toho, vyrastala som na evanjelickej fare, kde pojmy ako láska, úcta a tolerancia mi boli vštepované od detstva...
Inak, aj blogovať som prestala...na niekoľkých ostatných besedách a konkrétne aj teraz v januári v Piešťanoch sa ma ľudia pýtali, že prečo už nepíšem blogy, že ich radi čítali a že hlavne tie zo Saudskej Arábie sa im mimoriadne páčili. Nuž, odpovedala som po pravde, že pre mňa sú blogy predovšetkým možnosťou reflektovať aktuálnu spoločenskú situáciu, ale že pokiaľ sa nechcete neustále sťažovať alebo nad niečím vzdychať, prípadne sa rozčuľovať, tak momentálne naozaj veľmi nie je o čom. A tak až dnes som urobila výnimku – však uznajte, Maťkove narodeniny a moje porodeniny si to určite zaslúžia...
