Večer sa u nás zastavil americký sused...doniesol požičaného sprievodcu po Londýne, kde bol na dovolenke...mala s ním prísť aj jeho manželka...ospravedlnil ju s tým, že sa zhruba pred hodinou dozvedela o smrti svojho strýka...že sedí doma a plače. On že je smutný tiež, lebo deň predtým zomrel jeho obľúbený americký country spevák, ktorého pesničky si od mladosti až doteraz vyspevuje pri gitare. „Aj ja som smutná,“ povedala som, „ zomrel najväčší slovenský hudobník...“
Keď sused odišiel, zaliezla som do postele a na YouTube pozerala Mariánove koncerty. Ako vždy, sedel typicky prihrbene, na hlave štica neposlušných vlasov, a jeho prsty sa neskutočne rýchlo pohybovali po klávesách...bolo úplne jedno, z akého to bolo roku...tento obrázok bol stále rovnaký...
Niektoré z jeho koncertov som mala šťastie zažiť naživo...celkom dosť ich bolo...prišla som študovať do Bratislavy v roku 1976...zažila som Véčko, PKO aj Mlyny...zažila som dokonca aj premiéru Cyrana z predmestia...doteraz viem zaspievať snáď všetky pesničky...a nielen tie...aj celú Zelenú Poštu mám stále v hlave...
„Smutná ranná električka“ nepatrila medzi moje obľúbené...bola na môj vkus príliš smutná...možno až včera som ju konečne úplne pochopila. S básnikmi je to niekedy ťažké...nikdy presne neviete, čo si vlastne myslia. S hudobníkmi je to ľahšie – aspoň s takými, ako bol Varga...jeho hudbu nebolo treba ani vysvetľovať ani chápať...ona jednoducho BOLA a úplne vás pohltila...boli ste ňou plný a na žiadne špekulácie nebol priestor...
Varga odišiel...hudba ostala...našťastie...
„Smutná ranná, ranná električka... a ja v nej, a ja v nej...už ma vezú, už ma vezú ako v rakvi, rakvi sklenenej...smutno zvonia, zvonia pred nami a za nami smutno, smutno zvonia...smutné zvony v smutnom dni...smutný sprievod, sprievod pohrebný...“
