Už niekoľko mesiacov riešim existenčné problémy...niekedy sa to jednoducho „vyvrbí“ tak, že musíte znovu začínať v šesťdesiatke, keďže okolnosti sa nevyvíjajú podľa vašich predstáv.. Nemá zmysel sa sťažovať, treba jednoducho hľadať riešenie.
A tak keď som zistila, že keďže nie som Rowlingová, tak ma písanie kníh neuživí, začala som sa obzerať po nejakých podobných aktivitách, čiže po práci externej redaktorky, poprípade korektorky, písaní blogov na objednávku, napríklad na cestovateľské portály, etc., jednoducho po niečom, čo viem, že viem. Aké bolo moje prekvapenie, keď na mňa vybehli inzeráty typu...„ Vieš písať? Poď medzi nás, otvoríme ti cestu do sveta…“ Alebo… „ Chceš pracovať pre nás ako copywriter ?“ (Tu sa priznám, ma opäť naštval fakt používania anglických výrazov, ktorý je mne v knihách vždy vyčítaný, ale čo už). Ďalší inzerát hlásal...„Priatelíš sa s gramatikou, vieš dobre štylizovať a nemáš problém pracovať pod stresom? Radi ťa privítame v našom mladom dynamickom kolektíve…“, jasne tak naznačujúc, že ak ste náhodou príslušník staršej generácie, tak na podobnú prácu môžete rovno zabudnúť. Keď som sa posťažovala mladšiemu synovi ( populárny slovenský stand-up komik Jakub Lužina), ten to okomentoval svojsky… „Maminka, ale jasne, že musia napísať mladý dynamický kolektív...ako by to vyzeralo, keby tam bolo „starý zaprdený kolektív?!“
Okrem hľadania práce som sa venovala aj nájdeniu ubytovania...po vyše roku a pol v Brne som mala pocit, že nastal čas na zmenu a začala som špekulovať nad presťahovaním sa do Bratislavy...na Facebooku som sa pridala do skupiny, venujúcej sa ubytovaniu a prenájmu v Bratislave a sledovala ponuky. A čuduj sa svete, bolo to tam opäť veľmi podobné - a to nielen pri inzerátoch o sharovaní, teda spoločnom bývaní, čo je typické pre mladých ľudí. „Ponúkame krásny dvojizbový byt v Petržalke...ak sa ti páčia fotky, ozvi sa, určite sa dohodneme“...alebo… „Neváhaj a odpovedz už dnes na túto úžasnú ponuku na prenájom dvojizbového bytu v Starom Meste..“ a podobne. Pri googlení apartmánov na dlhodobý prenájom na mňa vybehlo niečo v zmysle...„Ponúkame pohodlné ubytovanie v okrajovej časti mesta, nájdeš tu všetko, čo potrebuješ a ešte aj niečo navyše...“
Pri čítaní týchto ponúk som si uvedomila, že niekedy v decembri som robila rozhovor pre internetový portál Startitup a že takisto ma zarazilo tykanie, ktoré redaktorka používala. Nie, netykala mne, to si nedovolila, bola vo veku mojich synov, ale použila ho v perexe rozhovoru, kde stálo niečo ako...„ Chceš vedieť, či môžeš spať v Saudskej Arábii s frajerom na jednej izbe? Nielen toto, ale aj oveľa viac sa dozvieš v tomto rozhovore…“ Keď som rozhovor autorizovala, požiadala som ju, aby v mojom texte, kde sa prihováram čitateľom ja, dodržala vykanie, keďže sa necítim na to, aby som im tykala. Mojej požiadavke vyhovela, ale za seba povedala, že áno, oni čitateľov bežne oslovujú tykaním - ak by mal niekto záujem, tu je link na rozhovor... https://www.startitup.sk/mozes-byvat-v-hotelovej-izbe-s-frajerom-a-nemusis-nosit-abaju-ak-si-turistka-slovenka-sona-zila-v-saudskej-arabii-rozhovor/
Rozmýšľala som nad tým, kedy v komunikácii so mnou zmenili ľudia tykanie na vykanie...bolo to nástupom na strednú školu, kedy nám začali naši profesori vykať a potom sa v tom pokračovalo aj na vysokej. A tiež to, že tým, že som nikdy nebola v Komunistickej strane (ocko bol evanjelický farár), tak sa ma ani netýkalo rovnostárske „tykanie medzi súdruhmi“, tak bežné v čase socializmu. Inak, už niekoľko mesiacov česká televízia uvádza na ARTe veľmi dobrý seriál o dejinách československej populárnej hudby pod názvom Bigbít, kde sú použité mnohé archívne zábery hlavne zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, kde krásne vidno ako redaktori s mikrofónom pri rozhovoroch všetkým tykajú. A tak neviem, či som len ja precitlivelá, že mi vadí tento spôsob komunikácie alebo sa týmto spôsobom vraciame do minulosti, ktorá by už mala byť relatívne dávno passé...
