Bývam v byte na treťom poschodí s veľkým balkónom...dom je postavený do tvaru písmena L a naproti nášmu bloku je ďalší dom, trochu vyšší a modernejší, takisto s balkónmi. V strede medzi nimi je terasa a pomerne veľká zelená trávnatá plocha so stromami a kríkmi a vchod do podzemných garáží, ktoré sú pod obidvomi budovami. Vzdialenosť medzi jednotlivými bytmi nie je veľká a tak si chtiac- nechtiac, hľadíme všetci do okien a teda aj na balkóny...
Ja som spokojná, že mám balkón do tohto vnútorného dvora...druhá polovica bytov totižto má okná a balkóny na opačnú stranu, na hlavnú cestu, odkiaľ sa v pravidelných intervaloch ozýva húkanie sanitiek - nemocnica St.Thomas, kde bol takto pred rokom hospitalizovaný môj nebohý manžel a pred pár dňami aj Boris Johnson, je len pár minút odtiaľto. Ľudia, bývajúci na tejto strane domu, si okrem hluku a výfukových plynov pravidelne každý štvrtok užívajú aj tzv. „ďakovanie NHS“, čiže tlieskanie z balkónov, sprevádzané buchotom hrncov a trieskaním varešiek v snahe vyjadriť podporu všetkým zdravotníkom, ktorí momentálne naozaj riskujú svoje životy v prvej línii. Mám medzi nimi aj niekoľko osobných priateľov a preto viem, žeby oveľa viacej ako tento cirkus ocenili dostatočné množstvo ochranných prostriedkov a uvedomelosť ľudí...bohužiaľ, práve toho sa im nedostáva...
Ale vráťme sa k balkónom...vďaka absolútne neanglickému počasiu praktický celý mesiac od môjho návratu z Argentíny som postupne zisťovala, koho mám vlastne v susedstve. Hneď prvý deň po prílete som zaregistrovala dobre vyzerajúceho tridsiatnika, polievajúceho kvety na balkóne vedľa...keď som vyšla von, pozdravil sa mi a prihovoril a dokonca sa ponúkol, že keď mi niečo bude treba, že mu mám zaklopať na dvere...Odvtedy som ho nevidela, čo sú už dobré štyri týždne...cez okno vidím upratanú spálňu a na balkóne uschýnajúce kvety, a to je všetko, žiadne známky toho, že tam ešte býva...
Dva byty vedľa mňa na tej istej chodbe sú prázdne tiež...na balkóne nikto, dokonca ani tie kvety, a pred vchodovými dverami kopa nahádzaných obálok... Projektant týchto bytov totižto rozhodne nemyslel na chrbtice miestnych poštových doručovateľov a otvor na listy je urobený vo dverách tak cca 20 cm nad prahom, takže sa treba naozaj poriadne zohnúť, keď tam chcete niečo strčiť...a tak je oveľa jednoduchšie hodiť to na zem pred dvere...
Naproti mne na druhom poschodí býva mladý pár s asi dvojročnou dcérkou a filipínskou nanny. Malá je rozkošná, ťape bosými nožičkami po drevenej balkónovej podlahe a vadí sa s nanny, ktorá jej bráni vytrhávať kvety z črepníkov. Jej matka chodí občas na balkón fajčiť, otca vídam málokedy, pravdepodobne pracuje, ale cez Veľkú Noc som ich zahliadla všetkých troch, vo veľkých slamených klobúkoch sa hrali na záhradníkov a malá bola šťastím celá bez seba...
Vedľa nich býva v troch bytoch nad sebou niekoľko mladíkov. Netuším, aké veľké sú ich byty, či majú dve spálne alebo iba jednu a či sú to partneri alebo len kamaráti, zdieľajúci byt, ale pravdu povediac, všetci sa na vzniknutú situáciu adaptovali pomerne rýchlo. Pár na prízemí si vytiahol vonku na terasu prakticky celú obývačku, majú tam sofu, stolík a bežne tam niečo konzumujú alebo robia na laptope či behajú s telefónom pri uchu po celej veľkej terase. Večer okolo siedmej vytiahnu von karimatky a činky a cvičia. Sú celkom OK, síce trochu hluční, ale aspoň oblečení, kým susedia nad nimi sa permanentne pretŕčajú iba v slipoch, vystavujúc tak na obdiv svoje atletické postavy. Na ich obranu treba povedať, že títo síce necvičia, ale sú zato pracovití...prakticky nonstop im visí vonku prádlo na minimálne dvoch skladacích vešiakoch a zhruba každý druhý deň vytiahnu na balkón žehliacu dosku a jeden z nich žehlí, spievajúc si pri tom nejakú nemeckú pesničku. Mladíci nad nimi si dokonca inštalovali na balkóne gymnastické kruhy a boxerské vrece, pri ktorom sa pravidelne striedajú vo vybíjaní si frustrácie...Inak všetci veselo vzájomne komunikujú bez rúšok a podávajú si z balkónov na terasu a opačne cigarety a plechovky s pivom – žiadnu koronu zjavne neriešia...
V bytovke naproti je živo tiež...na prízemí, s priamym vstupom do záhrady, býva niekoľko černošských rodín...deti behajú po vonku na bicykloch, hrajú sa s loptou alebo sedia na balkónoch s tabletmi. Zaujalo ma asi šesťročné dievčatko, ktoré si zvyčajne niečo kreslí a pri tom si vyspevuje a treba uznať, že mimoriadne pekne... mať soulový hlas už v takom veku, klobúk dole, určite má pred sebou sľubnú spevácku kariéru. Zato sused vľavo nad ňou sa zjavne minul povolaním a jeho rozhodnutie využiť nútený pobyt doma na učenie sa hrať na gitare ma už niekoľkokrát prinútilo zavrieť balkónové dvere...a nebola som jediná...
Mne sa zatiaľ darí prekonávať celé toto koronavírové šialenstvo aj vďaka pevnému režimu, ktorý som si zaviedla a tak chodím na balkón vyšívať obyčajne po štvrtej popoludní, keď doučím a potrebujem si trochu vyvetrať hlavu...Pri vyšívaní hľadím na plátno a tak logicky vnímam iba prichádzajúce zvuky...až keď ma niečo veľmi zaujme, tak zdvihnem hlavu a zisťujem, čo sa deje a odkiaľ daný zvuk prichádza. Na Bielu sobotu popoludní bola okolo mňa intenzívna zmes všetkého možného, čo som už obyčajne poznala, ale novinkou bola bujará zábava u susedov oproti. Tu sa zjavne niečo oslavovalo a ozýval sa odtiaľ štrngot príborov, tanierov, a pohárov a veselá vrava, doplnená ťahavými melódiami ako z Kosturicových filmov. Okolo šiestej bolo počuť „Bye, Bye..“ a nastalo ticho...bolo zrejmé, že aj napriek odporúčaniu vlády, aby sa ľudia nestýkali s nikým iným ako s členmi tej istej domácnosti, títo jedinci to mali úplne na háku...
Inak je to celkom fascinujúce pozorovať takto ľudí...pripadám si občas ako špión, ale jednoducho sa inak nedá, môj gauč je rovno naproti balkónu a aj keď nie som vonku, vidím, čo sa tam deje...aj momentálne vidím ďalšieho suseda ako zúrivo šliape do pedálov stacionárneho bicykla a počujem suseda z prízemia, ako behá po terase s malou brúskou a čistí zájdené dlaždice...Poznám ten zvuk dôverne, robil to tak už celý minulý týždeň...videla som ho hneď ráno, keď začínal a sused z druhého poschodia mu doniesol kávu v papierovom kelímku a spolu si vymieňali pri cigarete novinky o všeličom možnom...ktovie, možno aj o ďalšom počte nakazených...V každom prípade to vyzerá tak, že moji susedia si myslia, že sú jedna veľká rodina a tak aj fungujú, presvedčení, že sa im nič nemôže stať...k tomu môžeme dodať len moje obľúbené - Insallah !
