„A ako teda, mamka, už ste zvykli?“ prehovoril mladý ženský hlas na balkóne nado mnou.
„Ale hej, je tu pekne, tie stromy okolo a hlavne ticho, žiadne autá netrúbia, len občas susedia vŕtajú a to je teda taký rachot až no...minule dve hodiny v kuse, už som myslela, že mi hlava praskne…“ odpovedal starší ženský hlas, pravdepodobne svokra.
„No, to sa niekedy inak nedá, aj nás susedia určite neznášali, keď sme prerábali byt a vyhadzovali priečku…A akých máte susedov?“
„Nuž, tuto na rohu bývajú takí čierni...niekde z Afriky asi…určite migranti, takí, akých teraz chytajú v Česku...“ dotyčná stíšila hlas… „takí sú ako box na topánky, ako hovorieval môj nebohý Miško...On furt sedí večer na balkóne a hovorí niečo do mobilu v nejakej tej ich hatlanine...a ona tam má zase občas nejaké mladé baby a pletie im také tie tenké vrkôčiky...a minule dokonca na balkóne aj žehlila…“
„No a čo? Možno jej bolo dnu teplo...ale aspoň vidno, že je poriadna ako vy hovoríte...Ja nežehlím vôbec…“ veselo odpovedala nevesta.
„Akože nežehlíš? Ani Martinkovi košele?“ pohoršenie v staršom hlase bolo evidentné.
„Nie, kupujem mu také, ktoré netreba žehliť...a nohavice dávam do čistiarne...a spodné prádlo teda naozaj nevidím dôvod žehliť…“ nedala sa mladá.
„Ale malému hádam budeš?“ nešlo to do hlavy budúcej starej matke.
„Nebudem...plienky bude mať jednorázové a vecičky pôjdu do sušičky...žehlenie je zbytočný prežitok minulosti…“ rezolútne vyhlásila nevesta.
„A koho tu teda ešte máte?“ pokračovala o chvíľu vo vyzvedaní sa o susedoch, aj aby zmenila tému.
„Tuto dole naľavo bývajú dve Ukrajinky...matka s dcérou asi...matku moc nevidno, asi robí niekde, ale dcéra je každú hodinu na balkóne s mobilom a fajčí také to...ako to voláte… ako cigarety, ale nesmrdí to tak veľmi…“
„Elektronické cigarety ?“ pomohla jej nevesta.
„Hej, tie, a večer niekedy vidím, že má na stolíku aj pohár vína...kto vie, odkiaľ má na to peniaze, keď nerobí...“
„Ale mamka, ako viete, že nerobí, môže predsa robiť z domu, mať homeoffice a len si chodiť vonku oddýchnuť na pár minút od počítača…“
„No, ktovie, mala by robiť tam, kde treba, v nemocnici alebo niekde v kuchyni v škole alebo v reštaurácii...tam furt hovoria, že je nedostatok pracovných síl...a nie sa doma vyvaľovať. Určite im tu niekto platí nájomné...sú tu už tak dlho ako ja… v správach je o tom teraz celkom ticho o tom, koľko ich tu je a ako na nich doplácame...“ nedala si vyhovoriť teóriu o ukrajinských príživníkoch svokra.
„ A tuto vedľa o dva balkóny ďalej býva taká mladá rodina...dve malé deti majú...a drahé auto, videla som ju minule z neho vystupovať...také to veľké...vysoké…“
„SUV,“ doplnila ju nevesta pohotovo.
„Hej, asi... a ona na tú malú tak strašne kričala...aj inokedy ju počujem...a to chúďa tak plače...tak mi jej bolo ľúto…taká je ako anjelik...zlaté kučery má...My sme mali oveľa ťažší život, ale nepamätám si, že by som bola na Martinka alebo Jožka takto kričala...hej, občas dostali po zadku, keď niečo vyviedli, ale nikdy som po nich takto neziapala...vždy som všetko pekne vysvetlila...dnešní mladí ľudia nemajú trpezlivosť…a pri tom majú všetkého dosť...“ zaznelo jasné generačné posolstvo, na ktoré mladá – preventívne – nereagovala…
„A kto býva pod vami?“ spýtala sa o chvíľu opäť v snahe o zmenu témy…
V tom okamihu mi zazvonil mobil a aj keď som sa po ňom okamžite vrhla, už bolo neskoro...dotyčné pochopili, že aj na okolitých balkónoch si môže niekto užívať pekné jesenné dni...a tak som sa už nedozvedela, čo si o mne dotyčná pani myslí...za to som sa ale dozvedela všeličo iné, nad čím sa môžem zamýšľať...a teraz už aj vy – aj keď podotýkam, že všetky osoby a udalosti sú vymyslené a ich podobnosť so skutočnými je čiste náhodná...
