Za zvukov zvonov som vyrastala - ocko bol evanjelický farár a vždy sme obývali faru, ktorá bola súčasťou chrámového komplexu. Bol to pre mňa ten najprirodzenejší zvuk na svete a nielen každú nedeľu...obyčajne sa zvonilo aj podvečer, keď sa stmievalo...v literatúre sa tomuto zvoneniu hovorilo „ na anjel Pána“. Keď som bola malá, kostolníci ma brávali zo sebou a dovolili mi zvoniť hojdaním sa na hrubých lanách, ktoré rozhýbavali zvony...zvoniť pri pohreboch mi však nedovolili...to bolo tak trochu umenie a zvládali to len oni...
Keď som mala desať rokov, presťahovali sme sa do Párnice na Orave. Tu už bola vymoženosť v podobe elektricky ovládaných zvonov. V maličkej sakristii, ktorá bola spojnicou medzi farou a kostolom, na veľkej elektrickej rozvodnej skrini, boli tri biele bakelitové vypínače s názvami „Malý, Stredný, Veľký“. Obsluhoval ich poväčšine ocko, ale občas dovolil bratovi alebo mne, aby sme asistovali. Postup bol veľmi prepracovaný...najprv sa spustil malý zvon a keď už pravidelne znel, spustil sa stredný a na záver veľký a tak postupne sa aj vypínali. Hlahol zvonov znel dedinou každý deň presne o dvanástej na obed a tiež pri zotmení a samozrejme, v nedeľu, hodinu pred Službami Božími a potom na ich začiatok a koniec. Pohreby ale takisto odbavovali kostolníci...jeden bol vždy hore na veži a odtiaľ pozoroval, kedy sa pohrebný sprievod pohne z dvora a potom zneli zvony druhýkrát, keď na cintoríne spúšťali rakvu do jamy...vtedy zvonili len malý a stredný zvon...tak zvláštne, trochu žalostne...ako tie dnes...
Neskôr som na niekoľko rokov vymenila zvuk zvonov za ťahavé „Allah Akbar!“, ktoré som počúvala päťkrát denne skoro osem rokov. Človek si jednoducho zvykne a po pár mesiacoch mi to už nepripadalo zvláštne, aj keď som sa vždy tešila na zvuk zvonov počas dovoleniek. Pamätám si, ako raz taxikár v Bejrúte nevedel nájsť anglikánsky kostol, kde sme chceli ísť a zrazu sa ozval zvuk zvonov a my sme našli cestu. Alebo na dedinku na Srí Lanke, ktorá bola typickým príkladom ekumenického spolužitia - na jej začiatku stál katolícky kostol, z ktorého zneli zvony, v strede mešita, z ktorej znelo „Allah Akbar!“ a na kopci budhistický chrám, kde vládlo ticho...
Ticho zavládlo aj po tom dnešnom zvonení...mala som pocit, ako keby sa zastavil čas...pred vnútorným zrakom mi zrazu prebehol celý môj doterajší život a zostal vo mne pocit strachu - to zvonenie mi pripadalo ako umieráčik za Slovensko...
