Otvorené listy sa písali už aj predtým...ten asi prvý, vďaka ktorému mi bolo vysvetľované, čo to vôbec znamená, napísal v roku 1975 vtedy ešte disident Václav Havel vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ Dr. Gustávovi Husákovi. Samozrejme, nečítala som ho, na zaostalú Oravu, kde sme vtedy žili, sa nedostal, vedela som o ňom len vďaka ockovi, ktorý na úžasnom rádiu sovietskej výroby počúval Slobodnú Európu a Hlas Ameriky a my deti sme sa tak dostali sprostredkovane aj k takýmto „zakázaným“ informáciam. List otvorene komentoval a kritizoval represívne formy útlaku, s ktorými sa občania Československa vtedy potýkali práve vďaka Husákovej normalizácii. Bol svojím spôsobom akousi predzvesťou CHARTY 77, ktorá bola v podstate prvou otvorenou formou odporu a ktorú podpísali aj tí, ktorí ešte pri tomto liste váhali. Netreba pripomínať, že si svoje podpisy následne odskákali a represie postihli veľké množstvo umelcov, vedcov či ďalšie známe osobnosti...
Z môjho uhla pohľadu je písanie „otvorených listov“ akousi formou hľadania podpory pre prezentáciu istých myšlienok a názorov. A pritom pôvodné poslanie listov bolo práve opačné – išlo o tajné odkazy v zalepenej obálke, posielané milencami, alebo o dôležité dokumenty, ovplyvňujúce existenciu krajín či dokonca rozpútanie vojny - vždy dôkladne zapečatené, aby si ich mohol prečítať iba adresát. Pamätáte si ešte zo strednej školy „List Tatiany Oneginovi“? Keďže o svojej láske nebola schopná hovoriť, tak sa o ňu podelila aspoň listom, ktorý stále patrí k skvostom svetovej poézie...
Inak, celkom by ma zaujímalo, ako by to vyzeralo, keby ľudia písali dotyčnej osobe súkromný list a nie „otvorený“, či by zmenili štylistiku, rétoriku, slovník. A tiež, či by to pomohlo a adresát sa nad tým listom aspoň zamyslel, keďže je celkom ľahko možné, že otvorený list úplne odignoruje, lebo pisateľ je mimo okruhu jeho záujmov. Možno, keby ho dostal ako zavretý list poštou, tak by si aspoň pár prvých riadkov prečítal alebo by to urobil jeho asistent a ten by následne v rámci denného raportu pošty spomenul, že aj „takýto nejaký list prišiel“... alebo možno ani nie...
Tento rok rozvíril hladinu verejnej mienky ešte jeden list...bol to „List do vetra“, pieseň dvojice Pospiš-Sillay, nahovorená Milanom Lasicom. Nádherná skladba, nenásilne a krehko pripomínajúca našu pominuteľnosť a pominuteľnosť všetkého okolo nás...niekoľko dní som pri nej večer zaspávala, mysliac na svojho brata, ktorý nečakanie „odišiel“ tohto roku...z jeho odchodu mi je stále smutno, podobne ako z celej kauzy okolo spomínanej skladby. Aj prostredníctvom nej som získala dojem, ako keby sme všetci neustále potrebovali byť s niečím konfrontovaní, s niečím nesúhlasiť a len hľadáme dôvody na písanie „otvorených listov“, rozdeľujúc tak už aj tak značne polarizovanú spoločnosť...
A tak vám všetkým na prahu Nového roku prajem, aby ste v tom budúcom roku písali a aj čítali čo najmenej „otvorených listov“, ale aby ste práve naopak, dostávali oveľa viac tých „zavretých“, ktoré budú obsahovať vyznanie lásky alebo nejaké dôležité posolstvo, určené jedine vám...iba vám...
