Mar Del Plata je druhé najväčšie mesto provincie Buenos Aires a najväčšie argentínske prímorské letovisko na pobreží Atlantického oceánu. Mesto samotné mi svojím štýlom tak trochu pripomínalo libanonský Bejrút, jednak kopcovitým terénom, jednak mixom budov rôznych období a štýlov, ale predovšetkým morom, búšiacim o pobrežné skaly presne tak isto divoko, ako tam, aj keď pláží tu bolo podstatne viac a ťahali sa v dĺžke niekoľko kilometrov...
My s priateľkou sme bývali v hoteli HOTEL PROVINCIAL – podľa lokálneho sprievodcu „the most iconic building of the city...“ – v obrovskom kolose s vyše 400 izbami z koloniálnych čias. Medzi hotelom a susednou budovou, v ktorej sa nachádzalo kasíno a divadlo, bolo malé námestie s dvomi sochami hrajúcich sa lachtanov, symbolom mesta. Vidieť naživo ich kolónie sme mohli vidieť v prístave, ktorý je jedným z najväčších v Argentíne a na vode sa tu hojdali stovky prevažne rybárskych lodí. Treba povedať, že niektoré z nich už boli v značne dezolátnom stave, napriek tomu mali stále registračné čísla a pravdepodobne stále plávali po mori. Moja priateľka pri pohľade na ne podotkla, že u nich v Nórsku by už dávno skončili v šrote a dodala, že je to škoda, že Argentína nevyužíva rybolov tak, ako by mohla, keďže má naozaj pobrežie, bohaté na ryby, v dĺžke skoro päť tisíc kilometrov. Zjavne mala pravdu...na jedálnom lístku reštaurácií v Buenos Aires boli ryby len zriedka a keď už boli, tak to bol miestny losos alebo morské plody. Aj keď treba povedať, že ja ako mäsožravec, som bola s argentínskou obsesiou pre hovädzinu celkom spokojná a vychutnávala som si tu najlepšie steaky môjho života, ale mám rada aj ryby a tak som sa tešila, že si na nejakej pochutnám práve v Mar Del Plata. A nemýlila som sa, okrem prístavu, ktorý bol charakteristický všadeprítomným rybným zápachom, tu bola aj štvrť, plná reštaurácií v štýle gréckych tavern, odkadiaľ sa šírila už úplne iná rybacia vôňa. Rôzne reštaurácie ponúkali naozaj široký sortiment jedál z čerstvých rýb a morských potvoriek, doplnených vynikajúcich argentínskym vínom z populárnej vinárskej oblasti Mendosa. Ja som si vybrala červené víno MALBEC, ktoré výborne pasovalo k argentínskej verzii španielskej „paely“ a tak bol náš výlet loďou zakončený vskutku gurmánskym zážitkom – aj keď najprv hrozilo, že ostaneme hladné, keďže naša plavba skončila okolo šiestej večer a bola otvorená akurát táto jedna jediná reštaurácia. V Argentíne je to totižto opačne ako v Španielsku, kde máte od dvanástej do štvrtej popoludní tzv. siestu a všetko je zavreté ( môj syn má o tom veľmi podarený stand-upový výstup). Tu sú otvorené reštaurácie od dvanástej do štvrtej a potom sa zavrú a otvoria sa zase až večer o ôsmej...zažili sme to niekoľko krát aj v Buenos Aires, keď priateľka prišla z práce okolo piatej-šiestej a prakticky sme sa mohli ísť najesť len do nejakej kaviarne alebo čajovne, ktoré boli otvorené nonstop a podávali aj sendviče a šaláty, ale ísť na normálnu večeru sme mohli až po tej ôsmej...
Ale tu sme boli rady, že sme to v ten deň stihli...na večer sme mali lístky do divadla, ktoré začínalo o 21,30 v budove hneď vedľa nášho hotela. Išli sme na predstavenie „Burlesque“, čo sľubovalo, že bude tanečno-hudobno-divadelná show v štýle dvadsiatych rokov minulého storočia a kde bola šanca, že budem aspoň trochu rozumieť, o čo ide. A naozaj som rozumela a aj som sa celkom zabávala, aj keď ako vyštudovaná učiteľka Literárno-dramatického odboru so skúškami zo scénografie či réžie by som možno niektoré veci poňala inak, ale bolo to pekné, pestré, výpravné a ľudia sa bavili. Vždy rada idem na kultúrne podujatie, keď som na dovolenke...zaujíma ma, na čom sa domáci bavia, a tu sa bavili evidentne dobre. Tešilo ma aj vidieť pekne poobliekaných ľudí...väčšina z nich si naozaj dala záležať na tom, že idú do divadla a patrične sa k tomu upravili, tak ako som si to pamätala z mojich mladých čias...v Londýne bežne vidíte ľudí na muzikáloch v teplákoch a to naozaj nemusím. Tu som si aj uvedomila aj celkovo, že Argentínčania sa obliekajú vkusne, že dámy, aj keď mnohé z nich už v staršom veku ( v našom hoteli bola väčšina hostí domáci dôchodcovia, pravdepodobne na nejakých takých zľavnených pobytoch), mali pekne upravené vlasy a šatky a kabelky im ladili so zvyškom oblečenia...mladšie boli decentne namaľované, žiadne kilá make-upu, ako som zvykla vídať v arabských krajinách, a tiež oblečené pekne, aj keď viac športovo ako elegantne...otrasne oblečených amerických turistov sme videli akurát v hoteli, kde v honosne zariadenej jedálni medzi tým sklom a krištáľom okolo, obézny Američan v kraťasoch a vyťahanom tričku so slameným klobúkom na hlave pôsobil naozaj ako slon v porceláne...
Aj v Mar Del Plata sme využili ponuku výletu po meste „Hop on, Hop off“ autobusom, aj keď tu to neboli tradičné poschodové autobusy ako v Buenos Aires, ale farebne pomaľované autobusy v štýle vláčikov, aké v lete jazdia v Bratislave alebo aj iných slovenských mestách. Ten náš mál štyri zastávky a vďaka nim sme okrem nádherných panoramatických pohľadov na celý záliv mohli zažiť aj „Gruta de Lourdes“, jaskyňu, v ktorej sa nachádzal obraz Panny Márie Lurdskej. Mohli ste sa tu pomodliť alebo aj obetovať nejaké peniaze, keď ste dúfali v nejaký zázrak a takisto si niečo kúpiť v obchode s náboženskými predmetmi a suvenírmi. Až tu som si uvedomila, že v Argentíne je katolícke náboženstvo stále silným fenoménom a spomenula som si na diskusiu o interrupciách, ktorú som čítala v anglickej prílohe miestnych novín...
Jediným kazom tejto zdanlivo idylickej destinácie bol absolútny nedostatok vonkajších terás kaviarní a reštaurácií...okolo celého nášho hotela bola obrovská terasa, postupne prechádzajúca do prímorskej promenády, priam ideálne miesto na doobedňajšiu kávu alebo podvečerný pohár vína s výhľadom na more a nič, nebola tam jediná stolička, jediný stôl...na celej dlhokánskej promenáde, kde sa denne premlelo tisíc, ba možno aj desaťtisíc ľudí, si nebolo kde sadnúť...drink na čerstvom vzduchu ste si mohli vychutnať jedine pri hotelovom bazéne alebo na pláži. Obidve s priateľkou sme to nechápali...v takom Španielsku bola podobná promenáda plná reštaurácií a miestni tam prakticky z toho žili...tu ste naopak, museli opustiť krásnu promenádu a ísť do hlučného centra mesta, keď ste mali chuť na niečo iné, ako čo podávali v hotelovej reštaurácii, samozrejme, vo vnútri. Ja sa priznám, že som na stolovanie vonku zvyknutá z Blízkeho Východu, a že po dlhých týždňoch studeného a vlhkého počasia v Londýne som sa tešila z 27 stupňov a automaticky chcela byť von čo najviac...bohužiaľ, zjavne som nebola typická turistka, ktorá plnila miestne kasy. K pozitívam pobytu patril aj fakt, že taxikári v Mar Del Plata boli podstatne galantnejší ako v Buenos Aires a hoteloví recepční aj čašníci hovorili plynulou angličtinou. V každom prípade je Mar Del Plata krásne mesto s obrovským potenciálom, ktoré - aj keď pôsobí, že trochu zaspalo svoju dobu - určite stojí za návštevu...bohužiaľ, vďaka súčasnej uzávierke hraníc si na to bude treba ešte nejakých pár mesiacov počkať...
