Keď si hodíte do Googla 10 naj-naj turistických destinácii v Argentíne, mestečko Bariloche sa vám tam zaručene objaví. Niet sa čomu diviť, mesto je známe svojou architektúrou v alpskom štýle a takisto čokoládou, ktorá je skoro tak dobrá ako tá švajčiarska. A okrem toho, Bariloche sa nachádza v centre argentínskeho národného parku Nahuel Huapi, ktorý je naozaj prekrásny...
Naše neveľké lietadlo domácej leteckej spoločnosti Aerolíneas Argentinas chvíľu manévrovalo v silnom vetre, kým sa mu podarilo pristať na maličkom letisku v nadmorskej výške 898 metrov, ktoré tak trochu pripomínalo letisko v Poprade. A nielen to, aj celá okolitá scenéria vyzerala veľmi podobne ako naše Tatry...keď som potom ukázala priateľke na webe niekoľko fotiek odtiaľ, nechcela veriť, že to nie je práve tam. Áno, celkový ráz krajiny, ľadovcové jazerá, tmavé ihličnaté lesy, drevené chaty, to všetko vyzeralo ako u nás v Tatrách... rozdiel bol akurát vo veľkých výletných lodiach, ktoré sa plavili po jazere Nahuel Huapi, ktoré je svojou rozlohou 544 štvorcových kilometrov a hĺbkou 425 metrov predsa len o trochu väčšie ako naše Štrbské pleso...
Okrem výletov loďou po jazere ponúkajú miestne cestovky aj ďalšie turistické atrakcie, ako napríklad kabínkovú či sedačkovú lanovku na Cerro Otto alebo Cerro Catedral, skade ste mohli sa dole šmýkať v gumených nafukovacích kolesách alebo plachtiť na rogale. Pre dobrodružné povahy tu boli výlety na horských bicykloch, rafting či kajaking, vysokohorské túry aj horolezecké steny. My, ako dámy v rokoch, sme si samozrejme vybrali niečo pohodlnejšie a zvolili sme výlet autom okolo spomínaného jazera, spojený s návštevou populárneho hotela na polostrove Llao Llao a rôznymi vyhliadkami po ceste, zakončený návštevou miestneho pivovaru Patagónia.
Hotel Llao Llao, ktorý zvonka vyzerá ako veľká vysokohorská chata, ponúka svojim hosťom všetko, čo si len zmyslia, včítane jogy či pilates na čerstvom vzduchu, 9 jamkového golfového ihriska, vnútorného bazénu, sauny a jacuzzi a samozrejme, aj výborného jedla, ktoré sme si mohli aj my – konečne – vychutnať na veľkej otvorenej terase s prekrásnym výhľadom na Andy, jazero a okolité zelené lesy a pasienky. Hotel bol vyzdobený parožím a aj v menu bola divina, takže bolo jasné, že okolité lesy sú bohaté na vysokú, aj keď my sme žiadneho jeleňa nestretli, čo bolo logické, keďže sme sa pohybovali len po vyznačených cestičkách, ktoré so svojím šotolinovým povrchom boli pre mňa teda riadnou výzvou - za tie nádherné výhľady to však stálo...
Pivovar Patagónia stál za to tiež...ešte pred vstupom do areálu sme zaregistrovali obrovské chmeľnice, ako vystrihnuté z kultového československé muzikálu „Starci na chmelu.“ V samotnom areáli ste mohli okrem návštevy pivovaru aj ochutnať rôzne druhy práve uvareného piva...množstvo návštevníkov bolo roztrúsených po vonkajších terasách a vnútorných pivárňach rôznej veľkosti, kde kmital úslužný personál, roznášajúci pivo a aj jedlo, spočívajúce v prevažne na drevených lopárikoch nakrájanej miestnej klobáske „čorizo“, šunke a slaninke, doplnených chlebom a kyslými prílohami - keby sme neboli pred pár hodinami obedovali, tak určite neodolám, takto som si dala aspoň pivo, ktoré bolo o poznanie slabšie ako to naše a chutilo skôr ako anglické. Vonku na jednej z terás bola drevená tabuľa, akýsi rozcestník, ktorý ukazoval vzdialenosti od jednotlivých svetových miest, pravdepodobne známych pivom...bola medzi nimi aj Praha a veru, bola som od nej vyše 13.000 kilometrov...
Ďalší deň nášho pobytu sme išli v mestečku na mimoriadne živú hlavnú ulicu, plnú suvenírových obchodov...ale keďže ja som už nakúpila na trhu v Recolete v Buenos Aires, mala som záujem len o jeden jediný obchod – čokoládovú MAMUCHKU. Napriek tomu, že som sa vypytovala aj nášho sprievodcu aj recepčného v hoteli, ani jeden z nich mi nevedel povedať, prečo je dotyčný obchod plný ruských Matriošiek. Aj predavačky boli vyobliekané v ruských krojoch a aj keď celý obchod pôsobil veľmi milo, tak trochu ako z Mrázika, rozhodne som si tak argentínsky obchod s čokoládou nepredstavovala. V každom prípade, nech to vymyslel, kto chcel, biznis to bol úžasný, obchod bol priam narvatý ľuďmi, museli ste si najprv vytlačiť číslo a čakať, kým prídete na rad, desať predavačiek, dve pokladne a jedna veľká výdajňa len tak fičali. Okrem samotného obchodu tu bola aj kaviareň, kde ste si mohli dať kávu a čokoládové zákusky alebo zmes vážených čokoládových bonbónov rôznych tvarov a chutí od výmyslu sveta. Naozaj som nevedela, čo skôr vybrať, až nakoniec zvíťazila praktickosť a ja som odchádzala s niekoľkými prekrásnymi maľovanými plechovými krabičkami, v každej s piatimi rôznymi bonbónmi, ktoré mi, samozrejme, predavačka, dala najprv ochutnať, rovnako ako aj ostatným zákazníkom. Akurát momentálne musím na nich skontrolovať záručnú dobu, keďže to vyzerá, že Anglicko neopustím ešte najbližšie tri mesiace a mohli by sa - nedajbože – pokaziť, čoby bola strašná škoda, takže ich možno budem musieť zjesť...mňam, mňam...
Čo sa nám ale nepodarilo s priateľkou v Bariloche zažiť, aj keď sme po tom veľmi túžili, bolo tzv. asado, pečenie ovce alebo časti kravy vonku na ohni za účasti sprievodného programu v podaní juhoamerických kovbojov, čiže gaučov. Táto atrakcia sa tu totižto ponúka iba cez hlavné turistické mesiace január a február, ktoré sú v podstate ako náš júl a august...školy majú vtedy prázdniny a mnohé inštitúcie a firmy povinné dovolenky, keďže je tu vraj tak horúco, že sa nič iné ako dovolenkovať robiť nedá. A tak aj napriek tomu, že bolo v Bariloche aj v polovici marca stále príjemných cca 25 stupňov, na túto atrakciu bolo už pozde...mohli sme si užiť len tradičný steak v drevenom zrube, kde pred vchodom sedel na koni umelý gaučo, vytvárajúc ilúziu „asada“. Mimochodom, v jednom z miestnych obchodov so suvenírmi som natrafila aj na epoxidového Indiána s čelenkou a v odeve na nerozoznanie podobnom niektorému zo slávnych indiánskych náčelníkov z klasických filmov o Winettuovi...Nuž, naozaj to vyzerá, že Karl May opísal vo svojich knihách toľko krajín tak verne, ako keby tam skutočne bol...a aj keď jemu sa to nepodarilo, ja sa teším, že mne hej a že Argentína skutočne stála za to....aj bez živých Indiánov či gaučov...možno tých sa podarí vidieť práve vám...
