“Bohužiaľ, nemáme,” rozhodila rukami po chvíli. “Hm, a Cudzinec ? Autor Pavol Božík,” skúšala som ďalej. “Ten by tu mal ešte niekde byť...”
Za pár minút víťazoslávne vylovila spomínanú knihu a onedlho,keď som sa priznala, kto som, našla aj Ženy z Rijádu. Všetko to robila ručne,v obchode nebol počítač, iba stará klasická kasa a vo vzduchu sa vznášala nezameniteľná vôňa kníh, tabaku a čerstvej tlače.
V nostalgickej nálade som si kúpila časopis a tri pohľadnice kúpeľného mestečka a vyšla som von s pocitom, že som sa ocitla na mieste, kde sa zastavil čas. Privítalo ma slnkom zaliate námestíčko, obkolesené secesnými vilkami pod zelenými kopcami okolo.Ako prvé mi napadol seriál Četníci z Luhačovic a v duchu som už začala písať scenár na niečo podobné...
Prešla som krížom cez námestie a sadla si vonku na terasu kúpeľnej kaviarne. Objednala som si espresso a minerálku.
Mladá čašníčka mi doniesla Fatru v sklenej zelenej dvojdecovej fľaške, nápadne pripomínajúcej ručný granát. Pobavilo ma to. Pohodlne som sa usadila a obzerala sa okolo...
Pri jednom zo vzdialenejších stolov sedela trojica mladých mužov v bielych kúpeľných županoch. Hlučne sa bavili a pripomenuli mi hlasnú vravu prvý večer po mojom príchode, ktorá sa rozhliehala hotelovou chodbou ešte o jedenástej večer. Patrili k skupine tzv. Postcovidových klientov a evidentne sa tešili z toho, že Covid prežili.
Priala som im to, akurát by som spolu s ostatnými spoluklientami na chodbe určite uvítala, keby sa po tej desiatej večer tešili potichšie...
Vedľa sedel starší pán s miernou plešinou, oblečený v tričku a teplákoch a popíjal čapované pivo. Zjavne už mal dnes po procedúrach a vychutnával si zaslúžený relax. V rohu, najviac vzdialenom od hlučných mladíkov, sedela mladá mamička s kočíkom a chatovala na mobile, vychutnávajúc si kávu a sladké chvíle dňa, keď dieťa spalo.
Idylku ospalého letného popoludnia ako hrom z jasného neba prerušil vyľakaný výkrik mladej čašníčky, sprevádzaný rinčaním rozbitého skla. Z kovovej tácky jej skĺzla fľaša s Bonaquou, nasledovaná pohárom a šálkou kávy.
Všetci zbystrili pozornosť a mladá s ospravedlnením bežala po metličku a lopatku a za chvíľu nebolo po črepinách ani stopy. Nuž, áno, nedostatok kvalifikovaného personálu v gastrosektore je jedným z viditeľných dôsledkov pandémie. A boria sa s tým aj v samotných kúpeľoch, ktoré museli prepúšťať a teraz len ťažko hľadajú náhradu. Som si to uvedomila pred pár dňami, keď som mala prvú masáž. Keď masér skončil, nedalo mi a spýtala som sa, že či sa mi to len zdalo nejako krátko.
“No, jedna masáž je 10 minút,” pokrčil plecami a umýval si ruky - obrazne ako Pilát.
“Čože?” Vyhŕkla som. “10 minút To snáď nemyslíte vážne, však to nie je poriadne ani na jednu nohu...”
“Bohužiaľ, je to tak, mám 10 minút na klienta, medzitým 5 minút pauzu na výmenu klientov a dezinfekciu...” dodal masér.
Netrápila som ho viacej, bolo mi jasné, že sa mu to nehovorí ľahko a že keby mohol, tak ma určite masíruje dlhšie. Ako všetok ostatný personál tu v kúpeľoch, bol milý a ochotný a stále nemôžem povedať na nikoho ani pol slova. Akurát som si uvedomila, že za trojtýždňový liečebný pobyt mám dokopy šesť masáží, čiže de facto dokopy 60 minút.
A že jedna hodina je inak norma na masáž, keď si ju objednáte, keďže naozaj sa veľmi za menej času nedá celé telo stihnúť. Hlavou mi prebehla už pomaly klasická veta “Systém nepustí” a neriešila.som. Ale určite sa ešte s nejakými kúpeľnými perličkami ozvem...
