Kolíska alpskej zimnej turistiky – Sankt Moritz – bola mojim dlhodobým cestovateľským cieľom po Švajčiarsku. Rozhodnutie a rezervácia pobytu padli na posledný predĺžený augustový víkend.
Na naše veľké sklamanie, napriek deklarovaným 320 slnečným dňom v roku, nám bol "dopriaty" upršaný zamračený víkend. Napriek dôkladným prípravám: plánovanie cesty, rezervácia hotela, naštudovanie si oblasti, výber aktivít a zabezpečenie 2-denného lístku na miestne vlaky a lanovky, tri plánované dni v regióne vyzerali dosť beznádejne. Lanovky nepremávali, bez dáždnika sa nedalo prejsť ani z hotela do reštaurácie:-) Dokonca vo večerných správach sme sa dozvedeli o vážnych havarijných situáciách v tomto regióne vzhľadom na pretrvávajúci silný dážď.
Do mestečka St. Moritz sme prichádzali prechodom cez horský priesmyk Julier, v nadmorskej výške 2284 m, ktorý spája údolie Engadin s celým kantónom Graubünden. Vskutku nádherné miesto, ktoré bolo predzvesťou mimoriadnych prírodných krás.
Pri schádzaní z tohto horského prechodu sa nám ako prvé ukázalo v plnej kráse jazero Silvaplana. Údajne raj pre vyznávačov vodných športov (windsurfing, kitesurfing, plachtenie, veslovanie, atď.) Vyznávači týchto športov sem prichádzajú za ideálnym vetrom, ktorý poloha tohto jazera zaručuje.
Upršané dni nám dali možnosť navštíviť múzeá, kostoly, povozili sme sa vláčikom i pozemnou lanovkou. Podarilo sa nám, predsa len trošku spoznať prírodnú scenériu tohto alpského drahokamu:-)
Po počiatočnom sklamaní sme sa prispôsobili situácii a rozhodli z nej vyťažiť čo najviac. Našťastie s mojim priateľom obľubujeme gastronomické zážitky a tak sme spoznávali miestne reštaurácie a ochutnávali lokálne špeciality vrátane vín. Z okien reštaurácii sme obdivovali obrovskú koncentráciu luxusných vozidiel. Pri tejto téme si môj priateľ nikdy neodpustí poznámku typu: "Skoro ako v Bratislave". Nevie totiž pochopiť množstvo drahých áut jazdiacich po Bratislave, čo mu neuniklo počas občasných návštev. Ja mu to síce vysvetľujem (aj keď v tom tiež nemám jasno) a on to v súvislosti s priemerným platom na Slovensku nechápe:-) Na druhej strane je logické, že miestni obyvatelia, žijúci v meste s nadmorskou výškou 1856 metrov, potrebujú silné a spoľahlivé autá. Poprechádzali sme sa po pompéznej "smotánkovskej" ulici Via Serlas a nakukli do luxusných butikov známych značiek od Louis Vuiton, Chanel, Gucci až po Prada. Tiež sme sa pokochali pohľadom na drahé šperky a hodinky vo výkladoch.
Nemenej fascinujúci je i pohľad na jazero v samotnom centre St. Moritz, ktorý je ikonickým symbolom mesta. V zime zamŕza a je dejiskom mnohých medzinárodných súťaží na ľade.
Po príchode do St. Moritz sme si nemohli nevšimnúť billboardy, ktoré nám oznamovali, že sme sa ocitli v TOP OF THE WORLD:-) Túto obchodnú značku začali používať miestne turistické a cestovné kancelárie od roku 1987. Snažili sme sa naladiť na pocit, že sme naozaj v top destinácii a zlým počasím sme sa nenechali odradiť:-)
Z histórie je zaujímavý príbeh miestneho vizionára a hoteliera Johannesa Badrutta. St. Moritz bolo už v minulosti vyhľadávané stredisko, vďaka svojim minerálnym liečivým prameňom, ale celosvetovú pozornosť získalo až v polovici 19. storočia. Spomínanému hotelierovi sa podarilo presvedčiť anglických turistov, ktorí tu trávili leto, aby sa sem vrátili i na zimnú dovolenku. Od tohto momentu sa traduje začiatok zimného cestovného ruchu vo Švajčiarsku, dokonca sa to považuje za objavenie zimných alpských športov.
St. Moritz bol dvakrát dejiskom zimnej olympiády (v rokoch1928 a 1948), päťkrát dejiskom MS v alpskom lyžovaní a konalo sa tu množstvo pretekov v sánkarskych a bobových disciplínach. Známe je i snežné polo, zimný golf, kriket či curling.
Čo teda robiť v St. Moritz vo výnimočných dňoch dažďov? Nachádza sa tu múzeum Segantini, venované talianskemu maliarovi Giovanni Segantini, ktorý tu žil posledných 5 rokov svojho života a je známy predovšetkým dielami s alpskou tematikou. Etnografické múzeum Engadine dokumentuje históriu mesta, jeho tradície, zvyky, architektúru a mnoho ďalších vecí. Atrakciou je šikmá veža Schiefer Turm, vysoká 33 metrov so sklonom 5,5 stupňa. Je pozostatkom kostola z 12. storočia. Zaujímavý je i neďaleký neogotický kostol St. Moritz v centre mesta.
Lyžiarov určite zaujímajú možnosti lyžovania. Z toho mála čo som videla, si viem predstaviť, že lyžovanie v St. Moritz je snom každého lyžiara. Ponúka 350 km zjazdoviek, 200 km bežeckých trás a 150 km otvorených zimných chodníkov pre turistov.
Jedinou pozemnou lanovkou, ktorá bola tento víkend v premávke, sme sa vyviezli smerom na Chantarella a následne Corviglia. Dúfali sme, že nejakým zázrakom sa nám podarí vyviezť lanovkou až na Piz Nair (3022 m), ktorý je so svojím strážcom-kozorožcom, symbolom mesta.
Na kopci Corviglia sme sa osamotene poprechádzali medzi kvapkami dažďa. Potom sme sa presunuli do baru Quattro, kde sme trpezlivo čakali, popíjajúc punč a jediac miestnu lahôdku orechový koláč, iba v spoločnosti obsluhujúceho personálu. Po treťom punči sme to vzdali, bolo jasné, že kvôli nám dvom lanovku nevypravia:-)
Celkom milá bola aj jazda romantickými vláčikmi po okolí. Samozrejme to mala byť východisková cesta k lanovkám na kopce Corvatsch a Diavolezza . Ale my sme sa uspokojili i s málom, vystúpili sme na niektorých staniciach, ktoré sa nám zapáčili a kde práve nepršalo. Z vláčiku smerom Tirano sme vystúpili v stanici Ospizio Bernina a obdivovali Lago Bianco a Lej Nair.
V podstate sme sa ocitli na vrchole ďalšieho horkého priechodu Bernina pass (2328 m). Z vlaku sme mohli sledovať naozaj nádherné prírodné scenérie, ktoré boli umocnené neuveriteľným množstvom vody, ktorá sa valila formou desiatok malých potôčikov a vodopádov z okolitých 3-4 tisícoviek. Myslím, že to bola výnimočná situácia a tieto pohľady na rozdivočenú prírodu vďaka živlu voda sa nenaskytnú často...
Za jeden z najkrajších zážitkov v Alpách sa považuje jazda vlakom Bernina Express, z Chur do Lugano. Z vysoko položených hôr, často pokrytých ľadovcom sa pohodlnou cestou v panoramatickom vlaku presuniete až do slnečného palmami skrášleného Lugana (kantón Ticino). Rovnako zaujímavý môže byť aj Glacier Express, zo St. Moritz do ďalšieho zimného raja Zermattu.
Mne sa podarilo zachytiť na fotografii Glacier Express, keď prechádzal kantónom Valais.
Z dôvodu nepriaznivého počasia sme prišli o nezabudnuteľné výstupy lanovkou do lyžiarskych skvostov Corvatsch či Diavolezza. Chýba mi tak celková predstava, čo všetko región ponúka. Blog nepovažujem za úplný, ale určite si nájdem príležitosť ho niekedy doplniť. Pocity po návšteve magického mestečka St. Moritz mám zmiešané. Dobre to vystihol môj priateľ slovami "ça pue le fric ici". Slangovo povedané "Smrdí to tu peniazmi":-). Ja som však presvedčená, že pri dôkladnejšom spoznaní tohto mestečka i celého regiónu Graubünden, so zameraním na prírodné krásy, bude mojim obľúbeným.
Kantón Graubünden je najväčším a najvýchodnejším švajčiarskym kantónom. Medzinárodné hranice tvorí s Rakúskom, Talianskom a Lichtenštajnskom. Je jediným kantónom s tromi oficiálnymi jazykmi: nemčina, taliančina, rétorománčina. Predpokladám, že miestnemu obyvateľstvu to vôbec neprekáža, ale mňa to trochu zneisťovalo. V podstate nikdy neviete, akým jazykom na vás miestny človek prehovorí:-) Určite zaujímavosťou je jazyk rétorománčina, ktorým hovorí cca 60 000 Švajčiarov, práve v tomto kantóne. Zdá sa vám, že pripomína trošku Taliančinu a Nemčinu zároveň. Ale nerozumiete nič:-) Zapamätala som si dve slová v tomto jazyku Piz (štít) a Lej (jazero).
V nedeľu okolo obeda za neprestávajúceho dažďa sme si definitívne uvedomili, že zameškané v St. Moritz už nedobehneme a že treba niečo vymyslieť. Môj priateľ znenazdajky prebral moju funkciu organizátora a plánovača ciest a navrhol pokračovať vo výlete do teplejšieho Lugana. A tak sme sa horským priesmykom San Bernardino (2067 m) dostali do talianskeho kantónu Ticino.
Priateľ pokračoval v organizácii pobytu. Ubytovali sme sa v prenádhernej Villa Principe Leopoldo, s krásnym výhľadom na Luganské jazero. Musela som prehltnúť myšlienku, že ja by som za cenu jednej noci v tejto vile zorganizovala týždennú dovolenku, a rozhodla som sa, že si to užijem. Vila, ktorá hostila už aj Roberta Redforda, Arnolda Schwarzenegra, Michaela Schumachera a mnohých ďalších nemenej známych hostí bola úžasným miestom na jednodňový relax.
Poprechádzali sme sa tiež po nábreží fascinujúceho jazera v Lugane. Žiadne veľké plány na poznávanie mesta či celého regiónu sme nemali, ale všimla som si, že na okolité hory premáva niekoľko lanoviek. Takže kantón Ticino s jeho očarujúcim Luganom zaraďujem na svoj zoznam ďalších cestovateľských cieľov, o ktorých je nevyhnutné napísať blog:-)
Prichádzal záver nášho predĺženého víkendu. Keďže sa nám zapáčilo poznávanie horských priesmykov, zvolili sme na záver ešte jeden, ktorý spája kantóny Ticino a Valais. Horský prechod Nufenen (2478 m) bol čerešničkou na torte. Po jeho zdolaní sme absolvovali ešte niekoľko desiatok kilometrov po kantóne Valais, s občasnými zastávkami ako napríklad táto, pri visiacom moste v Mühlebachu.
Na záver ale poďme späť do St. Moritz. Chcela by som ešte spomenúť niekoľko pozoruhodností. Páni horolezci by mi určite neodpustili, keby som neuviedla jednu z najkrajších štvortisícoviek Piz Bernina (4049 m), ktorá je najvyšším štítom východných Álp. Hrebeň Biancograt má povesť najkrajšieho snehového hrebeňa
Pamätáte si rozprávkovú postavičku, malé dievčatko Heidi, ktorá žila so svojím starým otcom v Alpách? Bestseller autorky Johany Spyri ani po vyše 120 rokoch neupadol do zabudnutia. Naopak, Heidi zostáva symbolom Švajčiarska, symbolom domova a dobrých skutkov, a v neposlednom rade symbolom skutočného života v Alpách, plného dobrodružstiev. Film o Heidi bol natočený práve v St. Moritz a do jej domčeka je dodnes voľný vstup.
Netreba tiež zabúdať, že St. Moritz je mesto, kde v roku 1879 zasvietila prvá elektrická žiarovka vo Švajčiarsku i kde bol objavený zimný cestovný ruch. Dodnes sa v tomto meste stanovujú štandardy turizmu. Nachádzajú sa tu najrenomovanejšie hotely sveta a odohrávajú tie najlegendárnejšie spoločenské udalosti. Skutočný TOP OF THE WORLD:-)
