Články boli vydarenejšie i menej vydarené. V každom prípade mi prinášali radosť. Bola som vďačná za každého čitateľa, ktorý klikol na môj blog.
Silvestrujem v krajine, kde žijem už takmer 10 rokov, vo Švajčiarsku, pri Ženevskom jazere. Radšej by som síce sviatkovala na Slovensku, nuž ale niekedy sa človek musí prispôsobiť aktuálnej situácii. Ráno som rozmýšľala nad programom na dnešný deň. Nedá sa toho veľa vymyslieť, vzhľadom na spoločenskú situáciu ale malé radosti si treba robiť každý deň bez ohľadu na prekážky. Rozhodla som sa napísať blog. Nevedela som síce o čom, ale povedala som si, že jubilejný 25. blog môže byť osobnejší a tak trochu o ničom:-)
Počasie pri Ženevskom jazere je momentálne premenlivé, striedavo prší a sneží. Je to tu také melancholické. Máme však krásny výhľad na pohoria Alpy a Jura a zasnežené vrcholky hôr nám dodávajú sviatočnú atmosféru najkrajších dní roka.
Obchody sú otvorené, boli sme sa poprechádzať v prenádhernom obchode Schilliger, ktorý ponúka sortiment pre záhrady i domácnosti vo veľkolepejšom prevedení. Má povesť obchodu určeného pre bohatých Ženevčanov. Každý rok doslova ohúri vianočnou dekoráciou. Urobila som si malú radosť a kúpila niekoľko zlacnených vianočných dekorácii, s nádejou ich použitia počas budúcich radostnejších Vianoc:-) Pozrite sa na tú nádheru...
Následne sme sa vybrali do mestečka Morges, o ktorom som už písala v mojich blogoch. Máme tam obľúbenú čokoládovňu značky Christian Boillat a domáca horúca čokoláda, ktorú sme popíjali počas prechádzky pri jazere, chutila výnimočnejšie ako obvykle. Potom som sa už tešila na vzácnu chvíľu, počas ktorej si sadnem k počítaču so slovenskou klávesnicou a napíšem tento blog o ničom:-) Môžem si to dovoliť, pretože mám zlomenú ruku a prípravou večere je poverený môj priateľ. Mňam, bude robiť Filet mignon aux morilles.
Neviem, či to je dobrý signál alebo naopak, zlomenina sa mi prihodila prvýkrát v živote.
Ale pekne od začiatku. Rozhodli sme sa stráviť Vianoce v lyžiarskom stredisku Crans-Montana. Jemne snobský rezort sa nachádza v srdci švajčiarskych Álp vo frankofónnej časti kantónu Valais, v nadmorskej výške 1500 m. Lyžiarske stredisko pozostáva zo 140 km zjazdoviek a zahŕňa i ľadovec Plaine Morte vo výške 2927 metrov. Stredisko pravidelne poriada závody Svetového pohára v lyžovaní. Stredisko je určite dobre známe našim dvom Top lyžiarkam Veronike Zuzulovej i Petre Vlhovej.
Crans-Montanu som zažila už aj v lepšej forme. Napriek otvoreným zjazdovkám, barom i reštauráciam bola poloprázdna a bez svojho tradičného čara. Mne však nemohlo nič pokaziť moju sviatočnú náladu, uvedomujúc si, že som v príjemnej spoločnosti a na horách. Lyže sme mali síce so sebou ale po zrelej úvahe sme sa rozhodli nelyžovať a stráviť pobyt príjemnými prechádzkami po okolí. Priznám sa, že nás v tomto rozhodnutí ovplyvnilo i vyjadrenie ministra zdravotníctva. Alain Berset pred Vianocami vyhlásil, že lyžiarske strediská zostanú síce otvorené ale necháva to každému na zváženie. Veľmi razantne pridal vetu: Réfléchissez bien, les hôpitaux sont pleins. Rozmyslite si to dobre, nemocnice sú plné.
Vedeli sme tiež, že reštaurácie sa vo Švajčiarsku budú zatvárať 27. decembra, tak sme si chceli dopriať i gastronomické zážitky. Prechádzky i návšteva reštaurácií síce nedopadli úplne podľa našich očakávaní, ale ako hovoria Francúzi: C'est la vie:-)
Počas romantickej nočnej prechádzky pri lampášikoch som sa pošmykla, spadla a ešte ďalších šesť dní tvárila, že ruka síce pobolieva, ale nie je to nič vážne... Predvčerom som toto zbytočné hrdinstvo vzdala a navštívila nemocnicu. Milú mladú lekárku som presviedčala, že to určite nie je zlomené. Tá však skonštatovala ešte pred RTG, že to je určite zlomené:-)
Večer to bol skutočne výnimočný. V rámci sviatočnej atmosféri som sa rozhodla ochutnať Risotto aux truffes blanches. Rizoto s bielymi hľuzovkami, ktoré sú vyhlásenou delikatesou s extrémne zriedkavým výskytom. Vyhľadávajú ich špeciálne vycvičené psy a ošípané. Na moje prekvapenie čašník priniesol objednané jedlo, rizoto bez prísad. Servíroval ho s malým divadielkom, s prezentáciou tejto huby. Tú potom pred mojimi očami odvážil a začal strúhať na môj tanier s rizotom. Údajne som mala povedať STOP, zastavil ho však až môj priateľ, ktorému sa to už celé nepozdávalo. Po prevážení hľuzovky nám čašník s prehľadom oznámil, že nastrúhal 18 gramov huby. Cena 1 gramu bola 10 CHF.
Jedlo som si veru nevychutnala, naopak jedla som ho s horkou príchuťou. Hlavne som to celé nepochopila, boli sme v hlučnom bare, síce s vynikajúcou speváčkou ale nepočuli sme si vlastného slova. Môj priateľ, ktorý nikdy nič nereklamuje, v tomto prípade veru urobil malý škandálik a zjednal cenu na polovicu:-) Mne je úplne jasné, že už nikdy nedostanem chuť na hľuzovku bielu. Dočítala som sa však, že pôsobí ako prírodný botox, tak dúfam, že som po tých 18 gramoch aspoň trochu omladla...
Snažím sa byť vtipná, ale je to taký smiech cez slzy. Ďaleko od domova. Čítam, že nemocnice sú plné, vo väzení nepochopiteľná samovražda.
Napriek všetkému Vám prajem krásny večer a radostnejší rok 2021:-)
