Ja: „Keď sme boli v Chorvátsku…“
Syn: „A to bolo kedy?“
Ja: „Ešte si nebol na svete.“
Syn: „A kde som bol? V brušku?“
Ja: „ Nie, nebol si ešte ani v brušku.“
Syn: „A kde som bol?“
Ja: „Nooo, ešte si sa nenarodil.“
Syn: „A keď som sa nenarodil, tak aj tak som bol, nie? A kde som dovtedy bol, kde som bol?“
Vzdávam sa. "...Sedel si na oblaku, hompáľal nohami a vyberal si si rodičov.“
Syn: „Ja som vás chcel?“
Ja: „Áno, vybral si si nás a myslím, že si si dobre vybral.“
Syn: „A vedel som, že budem mať sestru?“
Ja: „Áno, aj ona sa ti páčila. Chcel si bývať v detskej izbe s princeznou.“
Na tvári môjho syna sa usadila spokojnosť. Má odpoveď a cíti sa o niečo múdrejší. Ešte si hundre popod nos, aká je to veľká škoda, že si nepamätá, ako sedel na oblaku.
V mojej hlave sa odohráva rodičovská dilema. Klamem alebo až tak ďaleko od pravdy nie som? Kde sú ľudské duše ukryté pred narodením? Odpoveď nepoznáme ani my, dospelí. Ako je to teda s klamstvami dospelých? Oni môžu a deti nie? Ako rozoznať klamstvo v hraniciach a za hranicami dobrého správania? A nie je klamstvo iba jedno? Jednoducho KLAMSTVO.
Keď príde u detí obdobie otázok a odpovedí, sú chvíle, keď už ani my, dospelí, nevieme odpovedať na nekonečne veľa otázok začínajúcich prečo. Túto techniku vypytovania používajú aj psychológovia, ktorí ju odpozerali od detí. Je to spôsob, ako sa dostať k podstate vecí. My, dospelí, si radi veci zľahčujeme, a tak je to aj s hľadaním základov a odpovedí na „prečo“?
V literatúre píšu, že máme deťom vysvetľovať životné situácie primerane veku a neklamať. Nám sa to nedarilo. Už sme si prešli so staršou dcérou tému vznik života. Snažili sme sa pravdivo, ale každé vysvetlenie si pýtalo novú otázku. Pravdivo sme jej vysvetlili, že sa spojila mamičkina a tatkova bunka, a potom už len rástla v brušku a bunky si tam podelili úlohy na očné, kožné, kostné…
A prišlo to. „Ako sa dostala tatkova bunka k mamkinej?“
Tu vám už múdre knihy nepomôžu. Manžel sa snaží zachrániť situáciu: „Ako, ako!? Keď sa mamka a tatko veľmi ľúbia, narodí sa im bábätko.“ Dcéra neustupuje: „Áno, ale ako?“ Očným kontaktom sa povzbudzujeme navzájom k odpovedi. Ale klamstvo alebo trocha zavádzania pomohlo. „To ti ani nevieme povedať. To za nás zariadila láska.“ A bolo to. Abstraktná odpoveď nás zachránila.
Teraz sú už deti staršie. Vznik života už nie je pre ne tajomstvom. A občas trochu klamú. Teda nie, neklamú. Iba nenazývajú veci pravým menom. Robia sa pred nami lepšími. Robia to isté, čo sme robili my. Hráme sa spolu na lepších.
Á propos
Príbeh s hompáľajúcimi nohami sa u nás opakuje často., napr. keď si majú upratať detskú izbu. Počujeme, ako frflú na svoje rozhodnutie a prečo si nevybrali mamu, ktorej by neporiadok tak neprekážal.
A my si s manželom hovoríme, ako je nám dobre, že si vybrali práve nás. Urobili náš svet veselším.