Môj dvadsaťročný úmysel vydať sa na Lofoty a Vesteroly, nórske ostrovy za severným polárnym kruhom, sa v polovici júna konečne stal skutočnosťou. Pripravili sme sa na zimu a urobili sme dobre. Na ostrovoch fúka skutočný severák. Záveterná strana a júnová noc tu neexistujú.
Prvé dni sme strávili u Slovenky žijúcej v týchto nehostinných končinách. Tu sme sa mali možnosť aklimatizovať na polárny deň, ochutnať typický karamelizovaný kozí syr, servírovaný na palacinky či na chlieb s džemom a spoznať miestne pestovateľské zvyky. V ich záhradke s podmienkami asi ako na Chopku sme obdivovali tvrdošijné navážanie úrodnej zeme. Mrkva či zemiaky sa sadia v júni. Úroda údajne dobehne aj tú slovenskú, lebo polárny deň je dlhý a zelenina v noci neoddychuje, dozrieva. V septembri potom žnete, pravda, ak vám ju pahltné losy nezožerú. Naše nadšenie z uzretia týchto zverov domáci nezdieľali. Na ostrovoch nie sú vítané, pretože si zgustnú na čomkoľvek v miestnych polárnych záhradkách. A keď už nie je do čoho zahryznúť, ponoria sa do ľadovej vody Atlantiku a odplávu na iný ostrov. Vo vode, v ktorej človek prežije nanajvýš tak desať minút.
S nórskym kľudom nám naša známa požičala auto na cestu na Lofoty a ona sama aj so synom sa niekoľko rán tralalákali autobusom celým ostrovom. Čokoľvek nám ponúkla na cestu, sme milo ale rezolútne pribalili. Dostali sme aj detailné mapy a kopec rád. Svedomie nás nehrýzlo. Snáď jej to niekedy budeme môcť vrátiť.
Na upršanej palube trajektu sme boli len my dve a jeden starší manželský pár. Čoskoro sa z nich vykľuli Česi, pravidelne dovolenkujúci v týchto končinách a to hneď tri mesiace do roka. Vedeli prečo. „Loňský rok nám lilo měsíc vkuse“, informovali nás a nám došlo, že tu si treba na pekné počasie počkať.
Čakanie sa začalo hneď. Premostili sme ho návštevou múzea Vikingov. Oboznámili sme sa detailne s históriou, zvykmi aj predmetmi dennej potreby tohto vychýreného severského národa. Keďže pršalo stále a vstupná hala sa nám videla teplá a útulná, až do záverečnej sme sa nalievali kávou a písali povinné pohľadnice. Niekoľkokrát sme sa prichytili pri myšlienke v týchto príjemných priestoroch zabivakovať, ale zriadenci nás čoskoro vyprevadili von. Naše nepochopiteľné presvedčenie, že čoskoro prestane pršať nás hnalo ďalej.
Hmla sa prevaľovala, odhalila však pod cestou postavené drevené konštrukcie, na ktorých boli rozvešané nelákavé bezhlavé telá rýb. Nad cestou sa naopak sušili len rybie hlavy. Účelom týchto konštrukcií sa javilo byť sušenie tresiek, ako sme sa dozvedeli, druhého najvýnosnejšieho nórskeho biznisu. Samotný akt sušenia v týchto podmienkach nás vcelku udivoval. Toto klamlivo daromné schnutie v daždi a za mimoriadne vysokej vlhkosti vzduchu som napokon pochopila - ryba sa neusuší zrejme len vo vode. Ak je ale na mokrom „suchu“, tak sa napriek neustálemu dažďu a vlhkosti za pár mesiacov sa predsa len usuší. Vzali sme si príklad a rozhodli sme sa, že prádlo doma už nebudeme zvešiavať pri každej prehánke.
Na druhý deň bolo rovnako a náš úmysel vyjsť si na jedinú vysokohorskú chatu na ostrovoch sa rozplynul. Namiesto toho sme z medzitým už dobre naštudovaných pohľadníc identifikovali bielu panenskú pláž (modrú oblohu dorobili vo Photoshope, o tom sme ani chvíľu nepochybovali), kam sa dalo za hodinu dostať nenáročným chodníkom. Nebolo sa kam ponáhľať, bol polárny deň. Sivé mraky naďalej zahaľovali vrcholky hôr, ale už nepršalo. Čoskoro sa lúče večerného slnka začali predierať cez nízke oblaky. Načatý večer tak nabral jasné kontúry: našli sme si miesto na pláži, nevyhnutne orientované na sever, odkiaľ sa dalo sledovať polnočné slnko. To čo nasledovalo, bolo vskutku unikátne. V nemom úžase sme pozorovali scénu okolo nás. Slnko, tesne nad hladinou mora, zdola osvetľovalo červenou žiarou nízko visiace oblaky. Vzduch bol krištáľovo čistý, farba trávy večne česanej vetrom sa posunula do kaki-oranžovej. Horizontálne lúče slnka obdarili tento divoký svet hôr ostrými kontrastmi a nečakanými farbami. Predstavenie sa skončilo pár minút po polnoci, keď sa nad nami zatiahlo a začalo snežiť.
Divé, strmé hory tohto ostrovného sveta takmer bez ľudských stôp vzbudzujú rešpekt aj u skúsených horalov. Asi aj preto skialpinizmus, lezenie či iné horské športy si tu ani dnes nenašli svoje miesto. V päťsto metroch nad morom tu panujú podmienky, aké sú u nás v dvetisíc metroch a na hladine mora je Štrbské pleso. Zdá sa vám, že stúpate k Zelenému plesu, nad vami visia takmer vertikálne snehové firny jarnej Zmrzlej doliny a už-už čakáte, že sa vynorí chata pri Zelenom plese. Odrazu však zistíte, že ste v aute alebo na lodi a namiesto Brnčalky sa vynorí len zopár červených domčekov pri hladine mora a nad nimi už opísaná neuveriteľná scenéria. Volanie divočiny je tu nezvyčajne silné. Predstavujem si ako sa do nej vnorím a skúmam jej zákutia, rokliny, skalné hrebene, plesá či pláže. Len nabudúce si určite pribalím viac času a gumáky.
