Prvýkrát táto situácia nastala v starobylom toskánskom, Etruskami založenom mestečku Volterra. Bola už tma a pršalo, a tak záujem o pamiatky prehlušila túžba chuťových pohárikov po sladkom. Vytrvalo sme brázdili úzke kamenné uličky a hľadali „pasticceriu“ (čítaj pastičériu) teda cukráreň, ako som inštruovala mojich spoludovolenkárov. Už sme to takmer vzdali, keď sa na nás v prítmí októbrového podvečera usmialo šťastie v podobe vysvietenej, aj keď plnej pasticcerie. Vpadla som dnu a prekvapila personál priamou otázkou na známy dezert. Obsluhujúci čašník mi po rýchlej kontrole stavu oznámil, že majú práve jeden kus tiramisu. Akurát sa minuli. Moji spoločníci sa ho gavaliersky vzdali v môj prospech a dali si niečo iné s tým, že také predsa ešte bude. Dezert servírovaný v pohári stál za hriech.
Druhýkrát sa táto situácia vyskytla vo Florencii. Vracali sme sa z historického centra k autu, tak sme začali prechádzať pasticcerie v nádeji na pohárovú formu dezertu. Narazili sme však vždy a znova na hlbokozmrazenú „tiramisu tortu“, ktorá 1. nebola okamžite jedlá a 2. nebola v pohári. Petrík (celkom ako ten z rozprávky o Sladkom zámku*) na pohárovej forme dezertu trval a sťažoval sa, že tie nepohárové, falošné formy tiramisu dorazili k Talianom zo Slovenska. Asi vo štvrtej pasticcerii však rezignoval a súhlasil s kúpou zmrazenej tiramisu torty. Tú potom na ubytovaní, ani nie po hodine rozmrazovania, chrúmal a sťažoval sa, že nechutí ako tiramisu. Nemohla. Bola totiž ešte stále zmrazená. Ja som ju jedla na druhý deň a bola skvelá. Zdvihla mi náladu, a o tom predsa Tiramisu (v taliančine doslova) je.
Pri treťom výskyte chute na tiramisu v mestečku Gubbio sme už boli mierne skeptickí, ale šli sme na to organizovane. Vyhľadali sme si cez mobil všetky pasticcerie v okolí a systematicky sme ich prechádzali. V prvej som sa dozvedela jednoduché nemáme. V druhej cukrárni nás pani posielala do tej prvej, že tam by snáď mohli tiramisu mat. V ďalšej nám bolo povedané, nech skúsime nejakú reštauráciu, že je pravdepodobnejšie zohnať tiramisu tam. V poradí v druhej reštaurácii sme sa dozvedeli, že tiramisu majú. Takmer som majiteľa vyobjímala. V rýchlosti som mu opísala peripetie s hľadaním tohto tradičného talianskeho dezertu a on mi povedal, že sa prevádzky tomu bránia, robiť si ho sami, kvôli prípadným problémom so salmonelózou. Kupujú ho hlbokozmrazené. Napodiv, tunajšie tiramisu nebolo ani pohárové, ani tortové, ani hlbokozmrazené. Servírovali ho z hlbokého plechu, bolo tak trochu koláčové, krásne sa rozpadajúce, mokré ako má byť, s príjemnou vrstvou práškového kakaa navrchu a vytŕčajúcimi dlhými piškótami, obalenými béžovo zafarbeným mascarpone. Voňajúce po káve. Všetko ako má byť. Petrík neprotestoval. Mňam.
Načrela som do informácií z netu. Tiramisu je údajne piate najznámejšie talianske slovo. Čo sa miesta pôvodu týka, je oň bitka. Toskánska Siena, ale aj regióny Emilia-Romania, Piemonte a Friuli- Venezia- Giulia sa hrdia jeho pôvodom. Niektoré zdroje tvrdia, že aj keď historicky možno už existovalo, nebolo to ešte celkom dnešné tiramisu, lebo sa ako surovina, do ktorej sa piškóty ukladali, používalo maslo. To bolo až v 20.storočí nahradené mascarpone. Dvaja talianski food-writeri Clara a Gigi Padovani to nenechali na náhodu a témou sa zaoberali dva roky. Definitívne doložili pôvod tiramisu v regióne Friuli, v dvoch dedinkách niekde medzi Udine a Goriciou.
Ale vráťme sa k nášmu talianskemu putovaniu za (pamiatkami a) tiramisu. Petrík je možno chronický sťažovateľ a ja som možno príliš benevolentná k tortovým formám tiramisu. Lenže pravdou ostáva, že ak chcete ochutnať najtypickejší taliansky dezert, nie je to také jednoduché ako dať si veterník (krémeš či punčový rez) na Slovensku.
Pýtate sa, ako sa teda na dovolenke v Taliansku dostanete k naozajstnému talianskemu tiramisu? Odporúčam spýtať sa naň v reštaurácii, kde sa chystáte obedovať či večerať a vybrať si takú, kde ho po hlavnom chode dostanete. Nech už je jeho forma akákoľvek, neoľutujete.
*Poznáte rozprávku o Sladkom zámku? Nie? Nuž, nečudujem sa. Ja ju poznám zo zborníka časopisu Slniečko, ročník asi 1957, takže niet divu. Záujemcom na vyžiadanie prerozprávam.
