Keď mi to oznámil, najprv som mu neverila. Ako dieťa som mala s domácimi, lepšie povedané hospodárskymi operencami, tú česť. Moja babička sa ma snažila ustriehnuť, aby som do ohrady s týmto vtáctvom nechodila, pretože potom bolo všetko od „kuriačok". Ale túto skúsenosť môj priateľ (na jeho škodu) nezažil.
Po 2 mesiacoch od kúpy nového člena domácnosti som dorazila do veľkomesta. Mala som možnosť vidieť snahu môjho priateľa, ako sa pokúša premeniť medzičasom už veľkého, hlúpeho a večne zababraného vtáka pôvodne bielej farby na domáceho miláčika. Sympatický usmievavý až takmer šťastný výzor vtáka, ktorý inšpiroval nielen môjho priateľa na kúpu „kačičky", ale aj tvorcov káčera Donalda a iných predstaviteľov rozprávkových postáv z ríše kačacej, vlastne nezodpovedá jeho skutočnej povahe: vták bol vyplašený aj pri daždi či ľahkom zafúkaní vetra. Keď pršalo, protirečil prírode, poprel celú svoju prirodzenosť a chcel prichýliť do sucha a tepla.
Do života Lukasa (toto meno mu medzitým prischlo) sa naivný milovník zvieratiek pokúšal vniesť pravidelnosť: večerné kúpanie (pochopiteľne v jarovej vode), ranný prídel jedla, pravidelné vymetanie a čistenie podstielky, nočný kľud. Pri kúpaní kačica napodiv hlasno namietala. Namiešanú vyváženú stravu hneď pokrstila produktom svojej kloaky. V noci sa jej spávanie nijako nelíšilo od denného.
Napriek neodškriepiteľným kačacím génom sa predsa len vývoj vtáka posunul (alebo sme si to iba namýšľali?). Lukas si zvykol na večernú očistu, už pri kúpaní toľko neškriekal. Neustále mu však niečo chýbalo. Podvedome hľadal svoje príbuzenstvo, s ktorým by zdieľal terasu, s ktorým by húfne utekal nepozerajúc sa pod nohy, s ktorým by sa kŕmil a hromadne špinil svoje pôsobisko. Niekedy Lucas upadol do tranzu, s privretými očami a „stálym kačacím úsmevom" odriekal nečujne zvláštne kačacie modlitby. Bolo zaujímavé pozorovať ho. Tak trochu sme si naň zvykli.
Lenže keď terasa aj po umývaní dvakrát denne miestnym Savom čím ďalej tým viac pripomínala kurník, začali sme uvažovať čo ďalej. Milovník zvieratiek sa bez dlhého váhania hodlal premeniť na gurmána a začal uvažovať (typicky veľkomestsky) o zakončení chovu vtáka veľkolepou BBQ s kačacím mäsom. Lucasa držal na terase vedľa grilu, vraj nech si zvyká. Tu sa naša spoločná známa pustila farbisto opisovať, ako je náročné odstrániť z vtáka tie vnútornosti, pri ktorých porušení sa celé mäso znehodnotí. K tomu som prispela aj ja neistotou, kto vtáka zabije a ošklbe. Mám ešte v živej pamäti šklbanie husí, ktorému som sa ako dieťa občas prizerala. Priateľ sa veľmi začudoval, či sa mäso nedá upiecť aj s perím. Sám si napokon nebol istý ani tým, či vtáka bude schopný zabiť, a tak na BBQ rezignoval.
V snahe vyriešiť problém som zašla do mestského parku a vyhliadla som Lukasovi vhodné jazierko so spoločenstvom divej varianty jeho príbuzenstva. Pred takýmto drsným krokom sme ho najprv poctivo vykŕmili s tým, že ho budeme chodiť navštevovať a sledovať ho ako si počína vo „voľnej" parkovej prírode veľkomesta.
K vypusteniu vtáka do mestskej prírody došlo počas mojej neprítomnosti. Pri mojom najbližšom pobyte mi na terase tak trochu niečo chýbalo. Zašla som do najväčšieho mestského parku. Lukasa som nikde nevidela. A tak občas chodím do tohto parku a márne hľadám medzi farebnými operencami jednu bielu kačicu.
