Konáre majú rovné, či pokrútené a zalomené vo všetkých možných smeroch. Vystierajú ich k slnku, k hviezdam a prijímajú ich svit. Dávajú nám potešenie pre oči, dávajú nám kyslík, plody, v lete chladný tieň. Dávajú nám pokoj aj energiu.
Neprisudzujem im nadprirodzené schopnosti. Aj keď dendroterapia existuje a je vedecky dokázané, že stromy a les zlepšujú kvalitu života, ľudia žijúci v ich okolí sú zdravší ako tí žijúci v mestách a tiež sú schopné čistiť a dezinfikovať. Najnovšie výskumy dokonca dokazujú, že stromy v lese sú schopné komunikácie a vzájomnej pomoci, že tvoria rodiny a príbuzenské zväzky.
Stromy zažívajú svoje okolie bez prestávky, nevzďaľujú sa, sú stále tam, sú nemými svedkami počasia aj udalostí. Nedokážu reagovať, pasívne prijímajú to, čo prichádza. Niektoré, ako buky, majú kôru hladkú a majú na nej svoje oči. Kôra iných je vráskavá a drsná, tmavá alebo zelená machom. Brezy s bielou kôrou a nežnou korunou boli inšpiráciou už nejedného umelca. Listy osík sa chvejú vo vánku a vytvárajú rýchle tanečné kreácie. Žlto-zeleno-oranžové dlane javorových listov teraz na jeseň pripomínajú rozmazanú umelcovu paletu. Duby sú večným stredobodom, sú súčasťou biblie, námetmi rozprávok, sú centrom, okolo ktorého sa v histórii diali obrady. Evokujú teplo, v ktorom rastú a stelesňujú múdreho starca. Smreky rastú „ako z vody“, majú drevo mäkké na dotyk, voňavé miazgou. Občas si ju rozotieram medzi prstami a privoniavam k nej. Sú vysoké ale krehké, chúlostivé, podliehajú vetrom. Tisy rastú pomaly, ich drevo je tvrdé ako kameň, sú robustné, silné, pevné a dlhoveké. Ovocné stromy k nám vystierajú svoje koruny obťažkané ovocím a tešia sa zo zberu.
Ako dieťa som sedávala na dube v malej dedinke na východnom Slovensku, cez „okno“ v korune pozorovala dianie na lúke a užívala si svoj úkryt. Pod starou marhuľou v Prievoze sme zase mali záhradné sedenie, bola svedkom všetkých rodinných stretnutí, osláv narodenín, promócií aj karov, neustálych prác v záhrade aj nehybného oddychu počas letných horúčav. Dnes tu už nie je ani ona ani viacerí účastníci oných stretnutí. Čas ich odvial a mňa nadchla útlučká knižka „Muž, ktorý sadil stromy“. Uvedomila som si, že mám rada stromy. Posadila som ich zopár a chodím ich pozorovať. Hrozí im sucho, vysoká zver, čo ich v zime rada okusuje, ale predovšetkým vandali, susedia, ignoranti, nezodpovední vodiči. A potom sú tu „moje“ stromy. Sú staršie a vysoké. Občas sa na nich idem pozrieť. Keď idem okolo, dotknem sa ich alebo ich pohladím.
Máte aj vy svoj strom? Nie? Tak si nejaký adoptujte. Nemusíte ho sadiť, ani zaň platiť žiadnej organizácii. Hocaký. Ak chodíte na prechádzku, vyhliadnite si nejaký, čo vás zaujme. V lese, parku, v meste. Chodievajte za ním, tešte sa z neho. Pozorujte ho ako rastie, ako sa mení v ročných obdobiach. Odfoťte si ho. Noste ho vo svojom mobile či peňaženke ako člena rodiny. Sledujte jeho plody. Sadnite si pod neho alebo na konár, dotýkajte sa ho. Objímte ho. Zhovárajte sa s ním. On bude potichu... Vzťah k nemu záleží len na vás. Vstúpite tak do novej dimenzie. Prajem vám veľa úspechov vo vzťahu s vašim stromom.
