Tmavá húština s bielym kobercom ma prijala chladne. Krátky, ale divoký bežkársko-skialpinistický zjazd medzi stromami sa na moje potešenie odohral v prítmí a za totálnej absencie zimných dovolenkárov chatárskej osady. Ešte prekročiť potok bez namočenia bežiek (inak sklznice zamrznú a môžem sa vracať pešo) a vchádzam na veľkú bielu lúku, ktorú tak dôverne poznám. „Urobím si na nej mega veľké kolečko a vrátim sa", povedala som si a pridala som do „šmyku".
Veľký osamelý strom uprostred lúky je poznávacím znamením tejto lúky z diaľky. Ja mierim ale k severnému okraju lúky, kde začína tatranský les (či lepšie povedané jeho torzo), nad ktorým sa čnejú končiare. Tu sa zastavím a obdivujem kontrast teplého, cyklámenového odrazu zapadajúceho slnka od studeného, bieleho snehu Kriváňa. Skoro ako na 5-centovke. Stojí to za fotku.
Predtým, ako vyrazím ďalej, odrazu si všimnem niekoľko veľkých, zasnežených, mne neznámych kôp. Dám sa ich preskúmavať. Žeby konáre vyťažených stromov? Nie. Spod snehu vyťahujem - vianočný stromček. Smrek. Krásny, akurát po priemerný panelákový strop. A nie je len jeden. Sú ich haldy, presnejšie, 7 kôp odrezaných, zasnežených vianočných stromčekov. Okrem smrečkov sa sem-tam objaví aj borovica.
Nechápavo stojím nad kopami a snažím sa prísť na to, kedy a prečo ich niekto vyrezal a potom nechal (alebo doviezol?) na túto lúku pod Tatrami. Boli snáď navyše? Nepredali sa? Ale prečo sú tu, zasnežené na Štedrý deň? Kedy ich sem potom odhodili?
Odpovede sa asi nikdy nedozviem.
Odchádzam smutná a k štedrovečernému stolu si nesiem bolesť zbytočne vyťatých, mladých a krásnych stromov na pozadí národného parku - stepnej krajiny bez lesa.
