V zámockej záhrade, kedysi upravovanej starostlivou rukou záhradníka, sa stále dajú badať prvky romantickejzáhradnej architektúry: terasa s otesaným žulovým stolom a žulovou lavicou v tvare podkovy, čnejúca nad hlbokú dolinu Bregaglia, suché kamenné múriky z bergelskej žuly, postavené so švajčiarskou presnosťou. Soška architekta zámku pripomínajúca skôr škriatka do je tiež vzorným príkladom romantizmu 19.storočia.
Stará lipa, pamätajúca časy grófky Anny musela byť minulý rok zrezaná: obrovský peň pripomína, že staré časy z historických fotografií sú neúprosne preč. Vnorím sa do lesa. Okrem dobre známych smrekov a smrekovcov sú tu hojne zastúpené jedlé gaštany, ktorých plody sú tradičnou súčasťou jedálneho lístka miestnych obyvateľov.
Prechádzam strmým traverzom nad dedinou Promontogno a vo svahoch oproti vidím, akoby zavesenú nad hlbokou dolinou, dedinu Soglio. Spomínam si na jej kamenné domy, akoby prenesené spred storočí, s drevenými trámovými prekladmi a s ručne tepanými kovovými zámkami.
Celý pohľad je nezvyčajne vertikálny a pohľad do bočnej doliny Bondasca kam smerujem, ho umocňuje. Vysoko nad tmavou dolinou, nad skalnými stupňami s dlhými nitkami vodopádov sa na slnku vyhrievajú strmé stráne s porastom tráv, kosodreviny a smrekovcov, ktoré im v tomto ročnom období dodávajú celú škálu farieb od tmavozelenej cez okrovú až po sýtožltú. Ešte vyššie, na pozadí tmavomodrej oblohy sa týčia štíhle skalné trojtisícovky zvučných mien: pizzo Badile, Cengalo, gruppo Sciora. Medzi nimi vidno bieloskvúce pole ľadovca spadajúce do ľadovcového kotla.
Jesenný tieň je drsný, studený a tmavý, akoby sa tu lúče slnka nemali kde odraziť a poskytnúť tak dostatok difúzneho svetla. Kráčam hore dolinou čo najrýchlejšie, aby som stihla slnečné lúče zavesené vysoko nad úzkou dolinou.
Míňam ceduľu upozorňujúcu, že obe vysokohorské chaty sú zatvorené. Je mimosezóna. Čoskoro sa dám stúpať do strmého svahu, každým krokom očakávajúc blahodarný dotyk slnečných lúčov. Tých sa dočkám rýchlo ale zároveň sa dostávam na úroveň jesenného snehu a táto neveľká, šmykľavá, na slnku topiaca sa vrstva ma odraďuje od ďalšieho pohybu smerom nahor. Chatu Sciora mám na dohľad, ale neláka ma. Ona nie je mojím cieľom. Mojím cieľom je táto zázračná dolina a stráň, na ktorej sa nachádzam. Na chvíľu si sadám na drevenú lavicu nad priepasťou a vychutnávam slnko a samotu.
Pozerám sa do čiernej tmy podo mnou, do studeného, kamenného záveru doliny. Slnko je napriek ročnému obdobiu silné, príjemne hreje.
Uvedomujem si, že o pár hodín tu bude mrznúca tma. A ja nie som v Tatrách. Nemusím sa síce báť prípadných medveďov, ale tiež sa nemôžem spoliehať sa na to, že potme bez ujmy trafím. Tu nie som doma. Radšej sa ešte raz pokochám pohľadmi a pomaly sa vraciam dolinou. V myšlienkach už otváram veľkým kľúčom dvere a kúrim v dvestoročnej peci.
