Nič, ani zmienka. Hovorím si, veď aj ich to musí zaujímať. V situácii, v akej sú. Ale v správach sú iba siahodlhé reportáže z hľadania 2 unesených malých detí a prebúdzania sa sopky na Kanárskych ostrovoch. Je to jasné! Zlé načasovanie! Schvaľovanie Eurovalu a slovenská vláda predsa nemôže padať, keď sa prebúdza sopka na Kanárskych ostrovoch a okolité dediny evakuujú! Takto sa Španieli o nás nikdy nedozvedia!
Lenže správy pokračujú novinkami v procese s lekárom zosnulého M.Jacksona. Hneď po reklame začal šport, na čo moje okolie hneď spozornelo a pridalo hlasitosť. Vyjadrujem nespokojnosť s výberom správ do španielskych médií. Po skončení dôležitých športových správ je na mňa adresovaná otázka - skôr zo slušnosti - a čo sa to tam u vás deje? Krátko vysvetľujem (a menej informovaní by sa určite spýtali: a Slovinsko - prepáč, Slovensko, je vôbec v Eurozóne?). Vzápätí ma moje lepšie informované okolie, s gestom veľa kriku pre nič, vysmeje: „Vieš koľko Slovensk by muselo prispieť na Euroval aby zachránili Španielsko"?
Samozrejme, ani viac ani menej informovaných euroobčanov naša malá a chudobná krajina nezaujíma. Uvažujem nad našou rodnou hrudou a teraz už iba mojím vzťahom k nej. Spomenula som si na situáciu z r.1992, keď som tiež trávila jeseň mimo domova. Vtedy sa Československo rozpadalo a ja som nemala chuť sa vrátiť domov. Ten odpor je tu zas ...lenže, zostať v pekelne krízovom Španielsku tiež nie je riešenie.
