Zahraničný investor dostane roky daňových prázdnin a modelový občan Slovenska tak pracuje za podpriemerný plat v zahraničnej fabrike, po práci nakúpi (zväčša) v zahraničnom supermarkete (zväčša) zahraničné potraviny. Vozí sa v zahraničnom aute (vyrobenom na Slovensku), peniaze si ukladá do zahraničnej banky, večer sedí pred zahraničným TV či PC, ohrieva si zahraničné jedlo v zahraničnej mikrovlnke. Vodu má kvalitnú a slovenskú, ale s tým by sa Slovensko nemalo uspokojiť.
Ako sa vlastne bohaté krajiny dostali k svojmu bohatstvu? Zabudnime na chvíľu na súčasnú ekonomickú krízu, ktorá s týmto nemá veľa spoločného. Občania dnes bohatých krajín si budovali VLASTNÉ, často rodinné firmy, väčšie či menšie, štát podporoval rozvoj technológií, vedy a výskumu. Môžeme spomenúť vedľajšie Rakúsko, alebo Švajčiarsko či severné Taliansko.
Je pravdou, že obyvatelia týchto krajín nadobudli demokraciu aj štátnu a národnú samostatnosť oveľa skôr ako Slovensko (a teda mohli sa venovať rozvoju), ale tiež je pravdou, že Slovensko od svojho vzniku v tomto smere mohlo urobiť oveľa viac. Vďaka Mečiarom a iným živlom sme stratili dobrých pár rokov. Áno, v porevolučných časoch boli zahraniční investori určite žiadúci, keď na Slovensku nebolo prakticky nič, ale sme na to odkázaní aj posledné, už „európske" roky? Chceme byť naďalej výrobnou kolóniou bohatých krajín?
Slovensko je síce malý trh ale napriek tomu ako každá krajina má potenciál rozvíjať niektoré odvetvia a usmerniť podnikateľské prostredie. Čaká na to už dlho slovenská veda, podnikatelia v cestovnom ruchu, domáci výrobcovia a farmári, ale snáď aj samotní pracovníci pri páse, ktorí by pri určitej podpore mohli založiť prosperujúcu rodinnú firmu...
Stačí sa pozrieť na cestovný ruch: napriek nespochybniteľnému potenciálu Slovenska ako dovolenkovej destinácie, okrem skalných turistov z okolitých krajín k nám zavíta cielene dovolenkovať len mizivé % európskych dovolenkárov (a nemám teraz na mysli tých, čo si do Bratislavy odskočia z Viedne či Budapešti). V oblasti propagácie krajiny sa celkom nelogicky investuje do okolitých krajín, ktoré nás poznajú a nie do tých, kde je najviac potenciálnych hostí, pre ktorých je Slovensko akási neurčitá zem kdesi na východe Európy... Pri kvalitnej propagácii krajiny a identifikovateľnej, dobre známej značke Slovensko by si u nás turisti podávali kľučky, rástli by príjmy podnikateľov v CR a následne aj štátu. A možno by schopní čašníci, kuchári, recepčné neutekali za prácou do zahraničia (a turisti by sa vracali).
Domáci výrobcovia plačú (česť výnimkám). Porovnajme si takú triviálnu vec ako je obyčajné vedro, talianske so slovenským. Talianske je štýlové, má moderný dizajn a aktuálne farby (každý rok nové, podľa stále meniaceho sa trendu), a navyše je ultraľahké a napriek tomu pevné. Slovenské vedro (neviem či výrobca týchto vedier ešte existuje) vyrobí plastové vedro v hnedej alebo tzv."mramorovej" farbe (tj. bielej fŕkanej s čiernymi bodkami), ktorá bola „in" pred 20 rokmi. Samotné vedro váži cez pol kila a vďaka spotrebe materiálu a malým vyrábaným objemom je drahšie. Výrobca na to, aby aktualizoval technológiu, jednoducho nemá prostriedky a radšej vyhovie zahraničnému reťazcu a ide na dno s cenami aby predal. Na Slovensku. Export do západného zahraničia je v tomto prípade nemožný. Odhliadnuc od toho, že dnes sa už aj talianske dizajnové vedrá vyrábajú v Číne. Pre slovenský výrobok sa toho veľa nemení: čínske vedrá k nám prídu z Talianska a sú ešte lacnejšie. Tadiaľto cesta nevedie.
Poviete si, to je jednoduché, kritizovať. Keby som mala presný návod ako to zmeniť, už sa tlačím do parlamentu. Pravdou je, že sme konvertovali Slovensko na výrobňu zahraničných vozidiel a ich dielov.
Asi by sa bolo treba zamerať na to čo vieme, alebo v čom máme tradíciu (a ak vás napadá strojárstvo, súhlasím, ale prečo nie aspoň sčasti s domácim kapitálom?). Možno pri štátnej podpore vedy porovnateľnej so zahraničím by špičkoví vedci neutekali do zahraničia. Možno pri podpore vlastných domácich biovýrobkov, by ich Slováci kupovali namiesto zahraničných potravín na pultoch reťazcov. Možno keby sa podporoval rozvoj originálnych odvetví v regiónoch, Slováci by boli viac dodávateľmi ako zamestnancami pri páse. Možno keby existovala podpora malého rodinného podnikania a zmysluplné usmernenie a poradenstvo pre začínajúcich alebo neúspešných podnikateľov, namiesto dovozu by sme vyvážali. Možno keby živnostníci neboli zaťažení odvodmi ako sú, od výrobných pásov by sa odtrhlo viacero „sociálne zabezpečených" zamestnancov zahraničných fabrík, aby sa venovali naplneniu vlastnej životnej vízie. Možno keby korupcia klesla z 20% na 5% projektových peňazí... atď.
