Po politickej estráde (možno aj storočia), koncom roka nastala chvíľa ticha.
V ústach mám pachuť. Narastala od marca 2020 postupne a nejedla som nič pokazené. Dokonca ani covid som nedostala. Ale ten skazený prídel ma vždy dobehol vo forme televíznych novín, spravodajstva v článkoch a podcastoch.
Česť výnimkám. Bolo aj niekoľko pozitív, porátaných vcelku rýchlo na prstoch jednej ruky a to aj ak vám vďaka stále obľúbenej pyrotechnike nejaké chýbajú...
Tešili sme sa predčasne. Ani toto nebola tá „pravá orechová“ vláda.
Lenže nadávať nie je namieste, pretože akí voliči, taká vláda. Slovenskí voliči nie sú vzorom rozvinutého sveta, skôr naopak. Ako sa nedávno vyjadril náš minister zahraničných vecí, horné Uhorsko bolo okrajovou časťou vyspelej Európy aj v minulosti. A preto sa niet čo diviť pretrvávajúcim spiatočníckym názorom, nevôli pre prijatie utečencov (onedlho nebude toho kto by tu pracoval), xenofóbii, netolerancii, návratom do minulosti. Krátka pamäť čo sa týka politikov a ich zodpovedností či zlyhaní. Výber podľa sympatií (jamky v lícach a pod). To nie je konzervativizmus, ako sa mnohí radi vyhovárajú. Ide skôr o akúsi pretrvávajúcu historickú zadubenosť či ľahostajnosť.
Je to tak trochu ako v škole na dejepise – nikomu sa nechce učiť roky. Učíte sa ich len aby ste neprepadli a hneď ich zase zabudnete. Človek musí takú udalosť zažiť na vlastnej koži, emočne, aby si to zapamätal na celý život. Aby navždy vedel, čo tá ktorá udalosť znamenala pre spoločnosť a ako sa pri nej cítil on sám. Pravda, takých kľúčových udalostí zas nie je v živote jednotlivca toľko. Ale sú to práve ony, ktoré nás formujú.
Ako bola pre mojich starých rodičov 2. svetová vojna. Ako bola pre mojich rodičov Pražská jar. Ako bola pre mňa Nežná revolúcia.
Sú však aj takí, okolo ktorých udalosti len tak prejdú. Nie sú pre nich dôležité, sú len akousi nepodstatnou zmenou v spoločnosti. Tak ako si Fico nevšimol Nežnú revolúciu.
Začiatkom decembra, keď som v nečase smerovala na námestie SNP na protest za zmenu paragrafu 363, nadhodila som to zopár známym. Inteligentné osoby. Reakcia bola: „363? To je čo?“ Nuž, nie každý chce byť vo vleku informácií. Nevedia. Nevšimli si. Žijú si svoj vlastný život. Chápem. Ale niečo mi to pripomína. Jedného dňa si už nebudú môcť nevšimnúť, keď sa na hranice budú opäť inštalovať ostnaté drôty, z rádií bude znieť internacionála a v novembri namiesto 17. sa bude oslavovať 7 (Leninov revolučný výstrel z Aurory, vysvetlivka pre mladšie ročníky). Súdruhovia, ktorí nám túto zmenu prinesú, ešte pamätajú tieto časy. V parlamente sú stále prítomní (pochopiteľne vďaka nám, voličom) a tak ako sa tým netaja ani dnes, tak aj v budúcnosti budú vítať súdruha Putina otvorenou náručou. Pravda, ak Putin nedá prednosť titulu cár. Na zahraničné dovolenky potom zabudnite. Možno vás však bude pri srdci hriať všeobjímajúca idea slovanstva, alebo skôr lacná nafta. Lenže v tých časoch o ktorých píšem a ku ktorým sa opäť schyľuje, si Ruska užijú koľko im len hrdlo ráči. Konečne sa tak zbavíme tej nenávidenej Ameriky, ktorá nás ovláda.
Inými slovami. My ľudia zabúdame (aj keď sa mi vidí že u nás viac ako kdekoľvek inde v Európe). Veci verejné sa nás netýkajú kým nejde o našu rodinu. Netrápia nás roky socializmu, ktoré som načrtla, ale ani súčasnosť. Opití politici môžu ďalej zrážať ľudí na zastávke, radikalizovaní šialenci strieľať do tých, čo sú iní. Po (krátkej) verejnej vlne odsúdenia akákoľvek zmysluplná diskusia či návrhy zákonov v parlamente šli do stratena. Tie, čo by vylučovali alebo aspoň minimalizovali riziko podobných tragédií.
Núkajú sa objektívne príčiny. Dlhotrvajúca pandémia a teraz vojna. Naša ukážková otvorená náruč Ukrajincom utekajúcim pred vojnou už ochladla, väčšina Slovákov na nich nadáva.
Spomínaný slovenský politik, nazvime ho brzda reforiem, a jeho pravá ruka (bývalá) sa znova hotujú do vlády.
Slovensko je opäť na chvoste EÚ. Nuž, aspoň v niečom sme dobrí: zostup po rebríku nadol nám ide.
A tak len pokojne spite ďalej, Slováci. Bude horšie.
