Či už sme viac či menej nábožensky založení, Vianoce nás stiahnu do kruhu rodiny, zháňame darčeky pre svojich blízkych, svojej práci sa venujeme menej, pomáhame s domácimi prácami. Predvianočný čas z nás urobí citlivých altruistov.
V dnešných individualistických časoch sú Vianoce výnimočným sviatkom spojenia s blízkymi, s rodinou. Vianoce sú tiež istým zlomom v starom roku. Pred nimi sme plní očakávania, tešíme sa ako malé deti. Na štedrý deň je všetko okolo nás zázračné, a ak je za oknom sneh, čaro sa znásobuje. Po Vianociach veci zovšednejú a príde už len rýchly koniec roka a odrazu sa ocitneme v januári, po uši v pracovných problémoch.
Keď si v takýto deň vybavíme prežité Vianoce, sú hrejúcim snom o teple domova v rodinnom prostredí, jasné svetlo sviečok v tme dlhých decembrových večerov, vôňa kapustnice, ryby, cesnaku a medu. Televízne rozprávky a polnočná omša.
Ale nie všetci vnímame Vianoce práve takto. Pribúda ľudí, ktorým sú Vianoce ukradnuté.
Kamarát je ateista a po rokoch sa konečne zamyslel a sám sebe zodpovedal otázku, že o Vianoce nestojí. Že sa prispôsobuje druhým, lebo to od neho očakávajú a uvedomil si, že jeho jediným decembrovým záujmom je sneh na horách, aby mohol začať lyžiarsku a skialpinistickú sezónu. Vianoce sú preňho dobrodružstvom na zasnežených kopcoch, tak ako iný zasnežený dátum vo februári či v marci.
Kamarátka mala doma celoročnú „taliansku“ domácnosť, kde sa rodičia hádali a miestami aj fyzicky napádali a Vianoce boli obdobím, kedy sa pomerili a očakávali, že deti to ocenia. Ibaže po celoročných scénach to ona vnímala ako rodičovský sebaklam a už v mladosti sa rozhodla takéto Vianoce bojkotovať. Dnes sa na Vianoce hlási do dobrovoľnej služby tam, kde nikto nechce ostať, pretože každý chce byť predsa doma so svojou rodinou.
Obaja žijú svoj život tak, aby v čase svojej smrti nemuseli očakávať žiadne nebo. Svoje si odžijú tu a teraz, podľa svojich predstáv, túžob a záľub. Niežeby neverili v nič. Človek v niečo musí veriť. Ak by neveril, bol by živou mŕtvolou (keď sa zamyslíme, živých mŕtvol zas nie je tak málo). On verí v silné zážitky a Tajomstvo. Ona verí v silu ľudskej vôle. Neverí na náhody ale v to, že veci sa dejú tak, ako majú. Treba veriť a všetko vyjde. A keď náhodou aj nie, aj tak sa predsa máme dobre.
A nedá dopustiť na deň zimného slnovratu, ktorý neochvejne oslavuje. 21.decembra vylezie na najbližší kopec a vyrobí veľkú vatru, aby sa tak tešila z toho, že sa dni opäť začínajú predlžovať. Niekedy tam ostane až do rána, sledujúc z teplého spacáku dohárajúci plameň a vítajúc nový, o niečo dlhší deň.
Po dlhej, často pochmúrnej jeseni, sivým dňom bičovaným mrholením či vetrom, kedy slnka vidíme každým dňom menej a menej, je úplne prirodzené, že v decembri, keď ešte nie je dosť snehu aby sa noci stali bielymi a deň svetlejším, máme potrebu doplnenia radosti, nehy, tepla a vnútorného svetla.
Pred Vianocami boli aj v našich končinách pohanské sviatky slávenia zimného slnovratu. Keby nebolo príchodu kresťanstva, asi by sme ešte stále slávili zimný slnovrat. V decembri potrebujeme nádej, potrebujeme zapáliť sviečku, oheň. Predovšetkým ten vnútorný, aby sme preklenuli ešte dlhú a studenú zimu.
